Na hranici Oekumeny

Pandion sa poďakoval, odložil dar do mieška s Jachmosovým kameňom a odišiel.

— Nezabudni prísť zajtra! — zavolal za nim starý náčelník.

V chatrči bývalí otroci živo posudzovali, aký osoh im asi prinesie Pandionov úspech. Dúfali, že čoskoro sa budú môcť vybrať na ďalšiu cestu.

Videlo sa im nemožné, že by ich vládcovia slonov neprepustili a neukázali im správnu cestu.

V určený čas sa Pandion a Kidogo objavili pri náčelníkovom príbytku.

Starec im pokynul, aby vstúpili. Sadli si mu k nohám a usilovali sa utajiť vzrušenie. Starec sedel chvíľu mlčky, a potom prehovoril, obracajúc sa razom k obom.

— Radil som sa s ostatnými náčelníkmi — súhlasili so mnou. O pol mesiaca, po veľkom love, vypravíme oddiel na západ po liečivé orechy a zlato. Šesť slonov pôjde cez lesy a ďalej k hornému toku veľkej rieky, vzdialenej sedem dní cesty odtiaľto. Podaj mi palicu, — požiadal starec Pandiona.

Náčelník nakreslil na zem breh morského zálivu, ktorý sa ostro vrezával do súše, a Kidogo slabo vykríkol. Potom starec nakreslil kľukatú čiaru, ktorá mala znamenať rieku na konci rozvetvenú, a tam, kde sa čiara rozbiehala, urobil krížik.

— Slony pôjdu až sem, vy pôjdete za nimi a ľahko prejdete cez les. Ďalej musíte ísť sami, ale to bude už iba päť dní cesty…

— Otec a vládca, ty si naša záchrana! — vykríkol Kidogo. — Táto rieka tečie už za hranicami mojej krajiny a zlatonosnú vrchovinu už poznám — černoch sa od radosti roztancoval.

— Viem, — pokojne pokračoval starec, uškŕňajúc sa. — Poznám tvoj ľud a tvoju krajinu, kedysi som poznal mocného náčelníka Iorumefu.

— Iorumefu! — zajachtal Kidogo. — To je môj ujec!

— Dobre, — prerušil ho náčelník. — Pozdravuj ho odo mňa. Teraz si všetko pochopil? — a nečakajúc odpoveď, skončil: — Chcem sa pozhovárať s tvojím priateľom. — Náčelník sa obrátil k Pandionovi. — Cítim, že budeš vo svojej zemi veľkým človekom, ak sa ti pošťastí vrátiť do vlasti. Spýtaj sa ma, na čo chceš, odpoviem ti.

— Dávno som sa chcel dozvedieť, ako ovládate slony, — povedal Pandion. — Alebo je to tajomstvo? — dodal nesmelo.

— Výcvik slonov je tajomstvom iba pre hlupákov, — usmial sa starec. — Každý rozumný človek ho ľahko uhádne… No je to ťažká a nebezpečná práca, ku ktorej treba nekonečnú trpezlivosť. Nestačí iba um — treba aj pracovať. Málo je v tejto krajine kmeňov, ktoré by mali zrazu všetky tri vlastnosti ako môj ľud: um, pracovitosť a nesmiernu odvahu. Vedz, cudzinec, že dospelého slona neskrotíš. Lovíme len mláďatá. Mladý slon sa učí desať rokov. Treba vynaložiť desať rokov namáhavej práce, kým zviera pochopí príkazy človeka a vykonáva, čo treba.

— Desať rokov! — prekvapil sa Pandion.

— Veru, práve toľko, ak si správne určil povahu slona. Ak si sa pomýlil, neporadíš si s ním ani za pätnásť liet. Medzi slonmi sú aj tvrdohlavci, aj tupci. A nezabúdaj, že lov na mladých slonov je nesmierne nebezpečný.

Treba ich chytať bez pomoci cvičených slonov, lebo skrotené zvieratá odídu so stádom. Naše slony nám pomáhajú, až keď sme stádo zahnali a mladé slony pochytali. Na každom love zahynie niekoľko udatných lovcov, — v náčelníkovom hlase zaznel smútok. — Povedz, videl si, ako cvičia naši mladí bojovníci? Áno? Aj to je umenie potrebné pri love slonov.

Pandion sa neraz prizeral nezvyčajným hrám domorodcov. Bojovníci postavili na rovnej lúčine dve vysoké tyče a päť lakťov od zeme spojili ich priekom bambusovou žŕdkou. Potom sa rozbehli a akosi bokom sa prešvihli ponad žrď. Skokan sa vždy zohol, akoby sa zlomil na dve polovice.

Pandion ešte nikdy nevidel tak vysoko skákať. Niektorí skákali až šesť lakťov vysoko. Vtedy ešte nechápal, načo im treba toto umenie. No náčelníkove slová mu trocha objasnili význam cvikov.

— Teraz vidíš, aké je to ťažké, — ozval sa náčelník po chvíli. — Na slony poľujú aj iné kmene. Zabíjajú ich zo stromov ťažkými kopijami, zaháňajú ich do jám, prikrádajú sa k nim, keď spia. Ale počkaj, — náčelník sa pľasol po kolene, — prikážem, aby ťa vzali na lov. Bude to čoskoro, prv ako odíde oddiel do západných lesov. Chceš vidieť slávu aj utrpenie môjho ľudu?

— Chcem a ďakujem ti, náčelník. Môžu ísť aj moji druhovia?

— Nie, bolo by nás všetkých priveľa. Zavolaj iba jedného-dvoch, inak by ste zavadzali.

— Nech so mnou idú dvaja priatelia: tento, — Pandion ukázal na Kidoga, — a ešte jeden…

— Kto? Ten namosúrený, bradatý? — spýtal sa náčelník, mysliac na Kaviho. Helén prisvedčil.

— Aj s tým by som sa chcel pozhovárať, nech zájde ku mne, — povedal starec. — A ty by si iste rád druhom oznámil čím najskôr, že vám pomôžeme. Na kedy bude určený deň lovu, ti povedia. — A starec kývnutím ruky, prepustil obidvoch priateľov.

Lovci sa vybrali na cestu za zlovestného bubnovania. Podaktorí sa viezli na slonoch naložených povrazmi, poživňou a vodou, ostatní šli peši. K nim sa pripojil Kavi, Kidogo a Pandion, ozbrojení svojimi mocnými kopijami.

Dvesto lovcov, prekročilo riečku a zamierilo po stepi na sever, k pásmu holých brál, ktoré sa slabo črtali v belasej hmle nad horizontom. Kráčali rýchlo, takže im aj takí chodci, akými boli traja priatelia, ledva stačili.