Na hranici Oekumeny

— Rozumiem. Nech tvoj priateľ chodí ku mne v hodinu denného odpočinku a ja budem pred ním sedieť. — Po tých slovách sa náčelník vzdialil. Hrnčiari postavili hlineného slona na drevenú lavičku. Zvedavcov pribúdalo.

— No, Pandion, — povedal Kidogo priateľovi, — náš osud je v tvojich rukách.

Helén prikývol a obaja sa pobrali k domovu — za nimi sa tmolil rákoš detí, ktoré šli zvláštnym prišelcom za pätami.

— Môžeš hovoriť? — spýtal sa náčelník a oprel sa do vysokého nepohodlného sedadla, zatiaľ čo Pandion rýchlo nahadzoval hlinu na hrubý klát. — Nebude ti to vadiť pri práci?

— Môžem, lenže viem neveľa z vašej reči. Nerozumiem všetkému, čo vravíš, a odpoviem ti málo slovami.

— Zavolaj teda svojho priateľa, obyvateľa prímorských lesov; nech je tu s tebou. Otupno mi je sedieť ako opici, ktorá nevie rozprávať.

Prišiel Kidogo a so skríženými nohami sadol si k náčelníkovmu sedadlu.

S černochovou pomocou sa náčelník a Helén mohli zhovárať. Náčelník sa prezvedal na Helénovu vlasť a Pandion pod jeho prenikavým pohľadom odpovedal, plný dôvery k múdremu starcovi, ktorý doista veľa skúsil.

Rozprával o svojom živote vo vlasti, o Tesse, o ceste na Krétu, o otroctve v Ta-Keme, o svojom úmysle vrátiť sa domov. Hovoril, jeho prsty modelovali a Kidogo prekladal. Sochár pracoval nezvyčajne zápalisto. Náčelníkova socha akoby mu bola ukazovateľom do prístavu jeho vlasti. Spomienky znova rozjatrili netrpezlivosť a zastávka u vládcov slonov ho škrela.

Starec si vzdychol a pomrvil sa, zrejme už ustal.

— Povedz mi dačo vo svojej reči, — znenazdajky popýtal Heléna.

— To Hellenikon eleuteron! — riekol Pandion.

Čudne zazneli tu, hlboko v Afrike, slová, ktoré rád opakoval jeho ded, keď malému Pandionovi rozprával o sláve a hrdinoch gréckeho ľudu.

Pandion mu vysvetlil, že tieto slová vyjadrujú ideál každého obyvateľa jeho krajiny. — Helada je slobodná.

Starec sa zamyslel. Kidogo Pandionovi nebadane naznačil, že náčelník je ustatý a na ten deň je toho dosť.

— Áno, dosť! — zodvihol hlavu učiteľ slonov. — Prídi zajtra. Koľko dní budeš ešte potrebovať?

— Tri! — isto povedal Pandion, nedbajúc na Kidogove varovné posunky.

— Tri dni? Dobre, to vydržím, — súhlasil starec a vstal. Pandion a Kidogo obkrútili hlinu mokrou handrou a odniesli ju do tmavého skladu pri náčelníkovej chatrči.

Na druhý deň obaja priatelia rozprávali náčelníkovi o Ta-Keme, o jeho moci a o jeho ozrutných stavbách. Starca ohromili tieto zvesti o egyptskom ľude, chmúril sa, no počúval so záujmom. Keď Pandion spomenul jednotvárnosť uzavretého sveta Egypťanov, náčelník ožil.

— Je načase, aby ste poznali môj ľud, — riekol vážne. — Ponesiete o ňom chýr do vašich ďalekých krajín.

A náčelník rozprával priateľom, že vládcovia slonov, opierajúc sa o svoju moc, chodievajú na ďaleké cesty po krajine. Idú na slonoch a hrozí im iba jedno nebezpečenstvo: že naďabia na slonie stádo. Slon vždy môže nečakane ujsť k svojim divým príbuzným. Ale poznajú spôsoby, ako tomu predísť. Náčelník spomínal, že ďalej na východ a na juh od miest, kde ich pritúlil pohostinný ľud, za močiarmi a vrchmi ležia sladkovodné moria^[95].

Ťahajú sa v reťazi jedno za druhým južným smerom a lemujú ich hory, ktoré chrlia dym, plamene a ohnivé rieky. Za morami je opäť súš — vysoká pahorkatina bohatá na zverinu a skutočný koniec zeme — breh nekonečného mora — leží na východ od pásma močiarov.

Na pahorkatine stoja neďaleko od seba dva veľké, oslnivo biele vrchy^[96], ich krásu si nevie nik ani predstaviť, ak ich nevidel. Obkolesujú ich hlboké lesy, v nich žijú divosi a tajomné vzácne zvieratá, ktoré v iných končinách dávno vyhynuli. Vládcovia slonov videli rokliny, zavalené obrovskými kosťami pomiešanými s kosťami ľudí a úlomkami kamenných zbraní.

V húšťavách neďaleko severnej bielej hory sa neraz objavili diviaky veľké ani nosorožce a raz tam boli zazreli zviera veľké ako slon, ibaže ešte ťažšie, s dvoma rohmi na konci pysku.

Na sladkovodných moriach v plávajúcich dedinách^[97] žijú ľudia, ktorých nezraní nijaký nepriateľ a ktorí nepoznajú s nikým zľutovanie.

Pandion sa náčelníka spýtal, ako ďaleko na juh sa rozprestiera africká zem a či je pravda, že sa tam slnko opäť skláňa nižšie.

Starec sa rozohnil. Vysvitlo, že sám velil veľkej výprave na juh, keď mu ešte nebolo štyridsať liet.

Na dvadsiatich vyberaných slonoch sa pustili za zlatom a po vzácnu trávu južných stepí, ktorá vracala starým a chorým silu.

Za veľkou riekou^[98], tečúcou zo západu na východ, tam, kde hrmia obrovské vodopády a v stĺpoch vodných kvapiek stojí večná dúha, je nedozierna step belasých tráv^[99]. Na pokraji stepi, pozdĺž morských brehov na východe i západe rastú mohutné stromy; ich lístie je ani uliate z jagavého kovu a horí na slnku ako milióny zrkadiel.

Tráva a lístie tam nie sú zelené, lež sivé, belasé alebo sivomodré, a preto krajina vyzerá cudzo a chladne. A naozaj, čím ďalej na juh, tým je chladnejšie. Obdobie dažďov, ktoré tam nastáva, keď je u nás obdobie sucha, je pre ľudí zo severu neznesiteľne studené.