Na hranici Oekumeny

Pandion sa obzeral z osemdesiatlakťovej výšky a prvý raz po toľkých dňoch sa pred ním otvoril široký horizont. Les na vysokej náhornej plošine lemoval bambusový porast. Za ním trčala hradba nevysokých čiernych skál, zvažujúcich sa na západ reťazou riedkych šikmých zubov. Ďalej sa krajina opäť mierne znižovala. Nekonečné kopce, husto zalesnené, sa kučeraveli ako dajaké zelené oblaky rozdelené úzkymi roklinami, v ktorých sa kúdolila hmla. V nich sa skrývali nekonečné dni hladového a namáhavého pochodu, práve tade bežala cesta ich oddielu. No v tej hustej zelenej mase nebolo vidieť ani čistinky, ani širšej doliny. Prekonať vzdialenosť, ktorú teraz merali očami, na to by im ťažko stačili sily. A tam za nepreniknuteľnými hmlami, na horizonte mohlo byť to isté a potom by bola záhuba neodvratná.

Kidogo odvrátil zrak od diaľky rozprestierajúcej sa pod ním a zachytil Pandionov pohľad. Mladý Helén uvidel mu v očiach smútok a nesmiernu únavu — černochova nevyčerpateľná bodrosť pohasla, tvár sa mu zmrštila v trpkej grimase.

— Treba pozrieť nazad, — povedal Kidogo skleslým hlasom, vstal a šiel po konári, ktorý navisol ďaleko nad bambusy.

Pandion potlačil výkrik strachu, no černoch stúpal akoby nič, až na koniec konára, takmer nebadane sa pohupujúc v strašnej výške. Konár sa prehol. Pandion stŕpol v hrôze, ale Kidogo už si sadol rozkročmo, spustil nohy do prázdna, oprel sa rukami o tenké vetvy a zahľadel sa do diaľky.

Pandion sa neodvážil ísť za ním, so zatajeným dychom čakali s Mpafu, čo im Kidogo povie. Všetko, čo sa odohrávalo na strome, sledovalo zdola ostatných šestnásť druhov, ktorých z výšky nebolo takmer rozoznať.

Kidogo sa dlho hojdal na pružnom konári a potom sa bez slova vrátil ku kmeňu.

— Je to zlé, keď nepoznáme cestu, — prevravel stiesnene. — Mohli sme sa sem dostať oveľa ľahšie. Tam, — ukázal na severozápad, — blízko nás je step. Mali sme ísť väčšmi doprava a nezachádzať do lesa… Treba sa nám vrátiť k stepi. Možno tam budú ľudia: okraje lesa bývajú častejšie obývané ako step alebo samotný les.

Zísť zo stromu bolo oveľa ťažšie ako vyškriabať sa hore. Nebyť priateľov a ich pomoci Pandion by nikdy nezliezol tak chytro a najskôr by bol spadol a zahlušil sa. Len čo Helén stúpil na zem, nohy sa mu podlomili a za smiechu svojich druhov odkvicol na trávu. Kidogo porozprával, čo uvidel zo stromu, a navrhol, aby sa obrátili v pravom uhle od doterajšieho smeru. Napodiv nikto nezareptal, hoci si všetci uvedomovali, že v boji s lesom boli porazení a že sa im cesta oveľa predĺži.

Pandion si spomenul, čo Kidogo vravel na začiatku pochodu, a uvedomil si, že cesta okolo lesov je ďaleká a nebezpečná. Popri riekach a na okrajoch lesa žijú divé a mocné kmene, ktorým by sa devätnásť pútnikov márne stavalo na odpor.

Step, ktorá s riedkymi nízkymi stromami vyzerala ako ovocný sad, zvažovala sa k prudkej riečke. Na náprotivnom brehu sa kopila hŕba čiernych kmeňov. Rieka k nim naplavila dlhú hať kmeňov, konárov a tŕstia, vysušených a vybielených.

Oddiel minul palmový háj, ktorý slony načisto spustošili, a utáboril sa pod hustým nevysokým stromom. Po kmeni stekala voňavá živica, z konárov aj z kmeňov visela v dlhých pásoch hodvábna kôra, ktorá v ľahkom vánku jednotvárne šelestila a uspávala ustatých pútnikov.

Odrazu sa Kidogo zľakol a aj ostatní zbystrili pozornosť. K rieke sa blížil velikánsky slon. Slon bezstarostne si vykračoval, pokyvoval chvostom a v jeho správaní čosi sa neponášalo na zvyčajnú ostražitosť týchto zvierat. Zrazu sa ozvali ľudské hlasy, no slon ani len nepodvihol sklopené ušiská. Prekvapení pútnici vyskočili, no zápäť ako na povel sa znovu pritisli k zemi. Pri slonovi uvideli niekoľko postáv. Iba teraz si všimli, že na širokej slonovej šiji— ležal človek a rukami sa opieral zvieraťu o zátylok.

Slon vošiel do vody, ktorá sa pod stĺpmi jeho nôh zmútila. Veľké ušiská sa zrazu vztýčili, pričom sa obrova hlava trojnásobne zväčšila. Malé hnedé očká sa pozorne dívali do riečnej hlbiny. Chlap na slonovi si sadol a hlasno pľasol zviera po širokej lebke. Od rieky sa niesol prenikavý krik „chejja!“.

Slon pokýval chobotom, schytil do neho veľký kmeň z riečneho nánosu, vysoko ho zodvihol nad hlavu a šmaril doprostred rieky. Ťažký kmeň hlasno čľapol na hladinu, ponoril sa a vyplával o hodný kus nižšie. Slon tak zhodil ešte niekoľko kmeňov, potom opatrne vošiel do stredu rieky a zastal s hlavou obrátenou proti prúdu.

Nato sa čierni chlapci a dievčatá, čo prišli so slonom — bolo ich osem — s krikom a smiechom hodili do studenej vody. Šantili, potápali jeden druhého — smiech a hlasné plieskanie po mokrých telách sa rozliehalo široko-ďaleko. Chlap na slonovi veselo kričal, no ustavične pozoroval rieku a kedy-tedy prinútil slona, aby hodil do rieky nové kusiská dreva.

Pútnici začudovane hľadeli, čo sa pred nimi robí.