Na hranici Oekumeny

Hŕby ozrutných vyvrátených kmeňov privádzali nešťastníkov do zúfalstva. Najhoršie bolo, že sa tu nemohli nijako orientovať — ničím si nemohli overiť smer.

Černosi sa triasli v studenej hmle, prestrašení ešte navyše mohutným pralesom. Líbyjcov to zgniavilo celkom. Všetkým sa zdalo, že zašli priamo do sídla lesných bohov, kam ľudská noha nesmie vkročiť a odkiaľ nieto východu.

Kavi kývol Pandionovi — obaja chytili nože a dali sa zbesilo obsekávať mokré konáre. O chvíľu sa vzchopili aj ostatní — pri práci sa navzájom striedali, preliezali cez kopce obrovských kmeňov, blúdili, hľadajúc východ medzi obludnými koreňmi a znova viazli v nepriechodnej zeleni. Čas sa míňal a hore jednostaj visela biela hmla, jednostaj zo stromov ťažko a pomaly kvapkala voda, vzduch sa neoteplil a iba podľa sivočerveného odtieňa hmly si domysleli, že nadišiel večer...

— Nikde sa nedá prejsť! — s takou zprávou si Kidogo sadol na koreň a zúfalo si stískal hlavu. Dvaja sprievodcovia sa pred chvíľou vrátili s takým istým výsledkom.

Priekom cez prerúbanú cestu sa na tisíce lakťov tiahla úzka čistina. Za nimi bol obrovský chmúrny les, cez ktorý sa s nadľudským úsilím predierali tri dni. Vpredu stál hustý bambusový porast. Lesklé stvoly sa dvíhali na dvadsať lakťov a plavne skláňali jemné riasnaté vrcholce.; Bambus rástol tak husto a bol taký tvrdý, že bronzové nože sa vyštrbili už pri prvých úderoch. Bez sekier alebo ťažkých mečov sa nedalo vniknúť do hustej mreže rovných, kolienkatých stebiel. Obísť bambusovú húštinu bolo nemožné — rástla všade, kam dovideli, v širokom páse na obidve strany do hmlistej diaľky náhornej roviny.

Ľudia zmučení chladom, nedostatkom potravy a borbou so strašným lesom, stratili zvyčajnú energiu — posledný úsek cesty bol príliš ťažký. No nijako sa nemohli zmieriť s myšlienkou, že sa musia vrátiť.

Aby prešli cez tieto strašné lesy, nestačí im iba zachovávať juhozápadný smer, nestačí zo všetkých síl sa presekávať a predierať cez húšťavy — musia ešte vedieť, kade možno prejsť. Tie miesta im ukážu obyvatelia lesov — a tých nestretli. Keby aj vyhľadali lesných ľudí, iste by všetci skončili na ražňoch ľudožrútov.

Neprešli sme, neprebili sme sa — rovnaká myšlienka sa zračila všetkým devätnástim na tvárach, v drsných vráskach, v zúfalých úškrnoch, aj v maske stuhnutej pokory.

— Dalo by sa vyliezť hore? — spýtal sa mladý Helén a pozrel na vysoké, rovné kmene.

— Musíme, hoc tým stratíme celý deň, — zachmúrene odpovedal Kidogo.

— Dozadu alebo dopredu, no voslep už nemôžeme ísť, nemáme poživne.

— Z tohto stromu bude pekný rozhľad, — Pandion ukázal na velikána s bielou kôrou.

Kidogo zavrtel hlavou.

— Nie, nehodí sa nám strom s bielom kôrou, ani s čiernou^[92]. Ich drevo je tvrdé ako železo, nemožno doň vbiť ani nôž, tobôž drevený klin. Hádam len nájdeme strom s červenou kôrou^[93] a s veľkým lístím, na ten vylezieme.

Chlapi sa dali hľadať pozdĺž čistiny taký strom. Po chvíli oznamovali, že už ho majú. Strom bol nižší ako železné giganty, ale rástol celkom blízo bambusov a čnel nad húšťavou vyše päťdesiat lakťov. Pútnici horko-ťažko zoťali dva bambusy, rozrúbali ich na lakeť dlhé štiepanice a každú na konci zaostrili. Kidogo a Mpafu ťažkou vetvou zatĺkali do stromu klin za klinom čoraz vyššie, až po špirálovitú lianu, ktorá obkrúcala peň. Potom sa Kidogo a jeho pomocník opásali tenkými lianami a zapierajúc sa zo všetkých síl nohami a odkláňajúc telo ďaleko od kmeňa, stúpali do výšavy. Čoskoro ich tmavé postavy bolo ledva vidieť na pozadí neba, zatiahnutého mračnami.

Pandion im odrazu závidel. Oni tam hore vidia svet, zatiaľ čo on zostal dole, v tôni, ako tie veľké červeno-belasé červy, ktoré vídali vo výmoľoch lesnej pôdy.

Mladý Helén sa razom rozhodol a zachytil sa bambusových klinov. Na Etruskov výstražný krik iba hodil rukou, rýchlo sa vyštveral na peň, odrezal zhora ovísajúci koniec inej rastliny a napodobnil Kidoga. Nebolo to ľahké — tvrdá liana sa mu zarezávala do chrbta. Keď ju trocha popustil, nohy sa mu šmýkali a bolestivo si odieral kolená o drsnú kôru. Horko-ťažko vyliezol do polovice kmeňa. Pórovité vrcholce bambusov sa pod ním kolísali v žltnúcich sa vlnách, ale obrovské konáre boli ešte vysoko. Zhora sa ozvalo Kidogovo volanie a pevná liana zakosílená do slučky sa dotkla Helénovho pleca. Pandion si prevliekol lianu popod pazuchy a druhovia ho opatrne ťahali nahor. S odretými nohami, ustatý, no šťastný dosiahol spodné, najhrubšie konáre. Tu sa už bol medzi dvoma rázsochami usalašil Kidogo a jeho pomocník.