Na hranici Oekumeny

Druhé sklamanie zažil Pandion pri stretnutí s byvolmi. Zbadal mocných tmavosivých býkov so širokými, zahnutými rohmi a prikrádal sa k najbližšiemu, aby ho zložil kopijou. No Kidogo sa navalil na šuhaja celým telom a pritisol ho k zemi. Černoch presviedčal priateľa, že tieto býky sú vari najnebezpečnejšie zvieratá v južnej krajine, že poľovať na ne možno iba s lukmi alebo vrhacími kopijami, ináč je smrť istá. Pandion počúvol priateľa a utiahol sa do kriakov ako ostatní, no nepochopil Kidogov strach pred týmito zvieratami — jemu sa nosorožec alebo slon videli oveľa strašnejší.

Cestu im často pretínali skalnaté hradby, reťaze vrchov alebo skupiny zvetraných útesov. V takých miestach vídali odporné opice so psími hlavami^[89]. Keď sa otroci približovali, opice sa zhŕkli na skalách alebo pod stromami, smelo si ich obzerali a bezočivo sa vyškierali. Pandion len s odporom hľadel na ich holé psie papule s belasými napuchnutými lícami, olemovanými hustou ježatou srsťou, na ich vrtiace sa zadky s červenými mozoľnatými lysinami. Opice boli nebezpečné. Raz Kavimu zastali cestu tri opice a správali sa tak bezočivo, že sa Etrusk nezdržal a kopijou udrel jedno zo zvierat. Pri úpätí brala sa strhla vážna bitka. Pútnici boli radi, že sa im podarilo zutekať a vyviaznuť bez nehody.

Na dvadsiaty piaty deň cesty po krajine mierne stúpajúcej objavil sa na horizonte tmavý pás. Kidogo radostne vykríkol a ukazoval dopredu. Tam sa začínali hlboké hory — posledná prekážka, ktorú im prichodilo prekonať. Za zalesnenými vrchmi ležalo vytúžené more — istá cesta k domovu.

Na poludnie prišiel oddiel k palmovému háju. Pandion obdivoval zvláštny háj. Prv v stepi nevidel také vysoké štíhle stromy, podobné na datľové palmy, ktoré poznal z Egypta. Každý kmeň akoby vyrastal rovno zo stredu modročiernej hviezdicovej tône, ktorú vrhal vrchovec. Suchá pôda medzi čiernymi hviezdami tieňov vyzerala ako do biela rozžeravený kov. Podľa neobyčajných tieňov Pandion usúdil, že im poludňajšie slnko stojí priamo nad hlavou. Povedal to Kavimu. Etrusk iba nechápavo mykol plecami, no Kidogo im vysvetlil, že je to naozaj tak. Čím ďalej na juh, tým vyššie stúpa slnko a nikto nevie prečo. Starci vravia, že — ako počuli — ďaleko na juhu slnko opäť klesá.

Helén nemal kedy dlho hútať nad záhadou — všetci, zmorení páľavou, ponáhľali sa k vode. Pri oddychu Kidogo prehlásil, že navečer dorazia k lesu a potom ich cesta povedie cez lesy a hory, ktoré sa rozprestierajú ďaleko až na okraj pevniny.

— Tam, — černoch ukázal napravo, — i tam, — ukázal naľavo, — sú veľké rieky, no nemôžeme po nich plávať. Pravá^[90] sa obracia na sever k veľkému sladkému moru pri okraji severných pustatín. Ľavá^[91] prudko zahýna na juh a zaviedla by nás celkom inde, ako chceme. Okrem toho popri riekach žijú mocné kmene, ktoré jedia ľudské mäso a všetkých nás zahubia. Musíme ísť rovno na juhozápad, ako letiaci šíp, medzi dvoma riekami. Tmavé lesy sú pusté a bezpečné a na horách nikto nežije zo strachu pred strašnými búrkami a temnými húšťavami. Zveriny je tam málo, ale nás nie je veľa — dáko sa uživíme lovom a plodmi.

Pandion, Kavi a Líbyjci s obavami pozerali na tmavý les, ktorý sa objavil pred nimi, a zmocnil sa ich čudný nepokoj.

V zajatí lesov

Medzi hustými kríkmi sa týčili čudné stromy. Ich tenké kmene s vypuklými priečnymi hranami sa končili plochými vejármi krátkych konárov s veľkým lístím a nad nimi trčali dlhé rovné výrastky podobné zeleným mečom, z desať lakťov dlhé. Štyri takéto stromy, po dva z každej strany, stáli ako stráž pred vchodom do lesa a hrozivo dvíhali meče k bledému nebu. Oddiel prešiel pomedzi ne, predierajúc sa tŕnistým krovím. Z krov sa vyrútil veličizný diviak so zahnutými trhákmi, s hnusnou hrboľatou hlavou; nespokojne zagrúlil na ľudí a zmizol…

Keď šli prvý deň cesty cez les, Kavi stratil papek so štyridsiatimi deviatimi zárezmi, ktoré označovali, koľko dní sú na ceste, a pútnici prestali rátať čas. Mladému Helénovi do pamäti sa navždy vryl jednotvárny, nekonečný les.