Na hranici Oekumeny

Na každej plti dvaja-traja chlapi udržiavali rovnováhu dlhými tyčami, ktoré sa zabárali do ílovitého dna.

Tmavá, zapáchajúca voda bola ako hustý olej. Spod tyčí vystupovali v bublinách plyny, pozdĺž zelených stien sa penila hrdzavá pleseň. Kam oko dovidelo, nebolo kúsočka súše. Vlhká spara vysiľovala ľudí zaliatych potom, zhora nemilosrdne pieklo slnko. Na večer napádali chlapov milióny mušiek v hustých mračnách. Na šťastie našli suchý pahrbok, kde nakládli čadivú vatru. Ešte lepšie im bolo za vetra, ktorý rozháňal mrákavy hmyzu a umožnil im vyspať sa po úmorných dňoch a nociach. Vietor ohýbal tŕstie, vlna za vlnou bežala po oceáne zelene.

V zatuchnutej vode a v hnijúcich húštinách sa skrývalo nesmierne množstvo plazov. Obrovské krokodíly sa v stovkách zhromažďovali na plytčinách, alebo nazízali spoza zelených stien, napoly skryte tratím. Po nociach netvory revali — ich hluchý dunivý rev naháňal ľuďom poverčivý strach. V krokodílom reve nebola zúrivosť ani hrozba — v prerývaných nízkych zvukoch, ktoré sa niesli nocou nad stojatou vodou, sa tajilo čosi bezcitného, studeného.

Cestovatelia naďabili na plytký záliv, posiaty podmytými kužeľovitými kopčekmi hliny. Hnedá voda neznesiteľne zapáchala, kopčeky pokrývala biela kôra vtáčieho trusu. Černosi vysvetlili, že tu hniezdia veľké, dlhonohé ružové vtáky^[87]; ktorým sa v inom ročnom období močiar priam hmýri.

Z nezdravej vody a škodlivých výparov ochorelo niekoľko chlapov, zväčša Líbyjcov. Chorých vyčerpávala strašná triaška a nevšímavo ležali na pltiach pri nohách svojich druhov.

Na piaty deň sa z močiara čoraz častejšie vynárala čistá hladina, z ktorej trčali vrchovce stromov. Pandion sa prekvapene pýtal Kidoga, čo to znamená. Čierny priateľ mu s širokým úsmevom prezradil, že čoskoro sa ich útrapy skončia.

— Tu, — povedal černoch a ponoril tyč do hlbokej vody, — v období sucha zem horí páľou; a toto je záplava od dažďov.

— Aká je to rieka? — vyzvedal sa Pandion ďalej.

— Tu nie je jedna rieka, ale dve^[88], a medzi nimi je reťaz močiarov, — vysvetľoval černoch. — Za sucha rieky takmer vyschnú.

Kidogo — ako vždy v poslednom čase — mal pravdu. Čoskoro sa začali plte zadŕhať o ílovité dno. Tam rástla zvláštna tráva so striebristobielymi klasmi, takže zďaleka sa zdalo, že step, ktorá sa ligotala v slnečných lúčoch, je pokračovaním vodnej hladiny. Pútnici, brodiac sa po pás v bahne, krikom rozháňali krokodíly a s pocitom uľahčenia vstupovali na pevnú, horúcu pôdu. Vítal ich svieži, suchý vietor a rozháňal ťažké výpary slatín. Oddiel došiel k návršiu, kde rástli kriaky so širokými sivozelenými listami, plné oranžových plodov veľkých ani vajce.

Natrafili na čistú vodu a rozhodli sa tu zastaviť. Okolo tábora postavili vysoký tŕňový plot. Černosi nazbierali hŕbu oranžových plodov, ktoré boli veľmi chutné a jemné, podonášali aj akési lístia a šťavou z neho začali liečiť priateľov postihnutých zimnicou. Zdraví sa do vôle vyspali. Boľačky, čo im na vreli, keď ich uštipol vodný hmyz, sa chytro hojili. Nepršalo niekoľko dní! Rána boli veľmi chladné a černosi sa triasli zimou.

Zakrátko sa všetci pobrali ďalej.

Dvadsaťpäť dní išli stepou. Bolo ich už len devätnásť — ôsmi sa po prechode cez močiare oddelili a zamierili na sever k rodným miestam, vzdialeným na desať dní pochodu. Darmo pozývali ostatných — tvrdohlavci neustúpili — chceli dôjsť až k moru.

Sivá clona zahalila belasú oblohu, z ktorej sa prv liala oslnivá žiara, V noci často zatiahli nebo mračná, strašná hrmavica sa neprestajne hnala nad stepou, no jediný blesk nepreťal zamatovo čiernu tmu, jedinká kvapka nespadla na zem rozpukanú od horúčavy.

Po stepi boli roztrúsené malé kopčeky — končisté kužele alebo až desať lakťov vysoké veže s ohnutými vrcholkami. Dnu v kopcoch z hliny tvrdej ani tehla žilo mnoho veľkého hmyzu, podobného mravcom, s nebezpečnými hryzadlami. Pandion si už zvykol na množstvo zveri: neprekvapili ho žirafy, ani stáda s päťsto slonmi. Teraz uvidel čriedu zvláštnych čierno-bielo pásikavých zvierat. Ponášali sa na aeneadské kone, ale boli menšie, s tenkými nohami, mali širší chrbát, prehnutý v krížoch, ladne vykrojený horný pysk, krátku hrivu a chvost. Pandion s úľubou hľadel na nich, keď sa v čriede objavili pri napájadlách. Rojčil o tom, ako by chytil také pásikavé kone a vycvičil ich v jazde. No keď sa s tým zveril Kidogo vi a ostatným černochom, dlho a hlasno sa mu smiali. Černosi vysvetlili mladému Helénovi, že pásikavé zvieratá sú silné, zlé a neskrotné; a keby sa ho aj podarilo chytiť niekoľko krotkejších, tie dve desiatky, koľko im treba, by nelapili ani za desať rokov.