Na hranici Oekumeny

Musí sa rozhodnúť, či zostane tu s Irumou, či odíde s priateľmi a navždy ju stratí. Ak zostane tu — tiež to bude navždy. Iba spoločným úsilím dvadsiatich siedmich chlapov, odhodlaných pre návrat do vlasti na všetko, aj na istú smrť, možno prekonať diaľku, ktorou ich krajina drží v zajatí. Ak zostane, navždy stratí vlasť, more, Tessu — všetko, čo ho posmeľovalo a pomohlo mu dostať sa až sem.

Dokáže tu žiť, splynúť s týmto prívetivým, ale predsa cudzím životom, keď s ním nebudú verní druhovia, osvedčení i v biede, a ich priateľstvo, o ktoré sa nevedomky opieral cez celý čas? Aj bez dlhého uvažovania, celým srdcom vycítil jasnú odpoveď.

A nebude to zrada, keď opustí priateľov, ktorí ho zachránili a opatrovali, kým nevyzdravel?

Nie, musí ísť s nimi a nechať tu polovicu srdca!

Helénova vôľa nevydržala skúšku. Priateľov, ktorí s obavami pozorovali jeho duševný zápas, chytil za ruky a modlikal, aby ešte neodchádzali.

Teraz, keď sú slobodní, čo na tom záleží, ak tu ešte začas zostanú, dobre si oddýchnu pred cestou; lepšie poznajú neznámu krajinu.

Kidogo zaváhal — veľmi ľúbil mladého Helena. Etrusk sa zachmúril ešte väčšmi.

— Poďme dnu, tu sú cudzie oči a uši, — Kavi posotil Pandiona do tmavej chatrče, vyšiel a vrátil sa s uhlíkom. Zapálil malú fakľu. Videlo sa mu, že pri svetle ľahšie presvedčí zmäteného druha.

— Čomu sa úfaš, ak tu ešte zostaneme? — pýtal sa prísne a jeho slová sa zarezávali Pandionovi do duše. — Či potom jednako len neodídeš? Alebo ju chceš vziať so sebou?

Nie, Pandionovi ani na um neprišlo, že by sa Iruma vybrala s nimi na ďalekú cestu, a zavrtel hlavou.

— Potom ti nerozumiem, — povedal drsne Etrusk. — Či aj iní si tu nenašli devy po vôli? Na porade žiaden nezaváhal, čo si vybrať — či ženu alebo vlasť, nikto nepomyslel, aby tu zostal. Irumin otec sa nazdáva, že nepôjdeš s nami. Zapáčil si sa mu, chýr o tvojej chrabrosti sa rozletel medzi všetkých. Riekol mi, že ťa vďačne prijme do domu. Naozaj nás opustíš a pre dievča zabudneš na vlasť?

Pandion sklonil hlavu. Nemal čo odvetiť, nevedel by Etruskovi vysvetliť, v čom sa mýli. Ako mu povedať, že sa neoddal iba vášni? Ako vyjadriť, čo ho pútalo k Irume ako umelca? A na druhej strane — tvrdá pravda v Etruskových slovách ho škrela — zabudol, že cudzí ľud má svoje zákony a obyčaje. Keby tu zostal, musel by byť lovcom, musel by spojiť svoj osud s osudom tohto ľudu. Tak by nevyhnutne zaplatil za šťastie s Irumou… Ale veď tu mu je blízka iba Iruma. Pokojné a horúce priestory zlatej stepi sa vôbec neponášali na rodné, morské šíravy, šumivé, večne pohyblivé. A deva bola časťou sveta, v ktorom sa vždy cítil len ako dočasný hosť… A tam, v diaľke, mu ako maják svietila vlasť. Ak ten zhasne, dokáže bez neho žiť?

Etrusk sa na chvíľu odmlčal, aby Pandion mal kedy si rozmyslieť, a pokračoval.

— Dobre, staneš sa jej mužom a čoskoro ju zanecháš. A nazdáš sa, že jej ľud nás prepustí v pokoji a pomôže nám? Urazíš ich pohostinstvo. Trest, ktorý si zaslúžiš, postihne nás všetkých… A potom, myslíš si, že aj ostatní pristanú čakať? Nepristanú a ja budem pri nich!

Etrusk zmĺkol a akoby sa zahanbil za kruté slová, smutne doložil: — Srdce ma bolí, lebo keď prídem k moru, nebudem mať priateľa, čo sa rozumie lodiam. Môj Remd zahynul — všetky nádeje som vkladal do teba — ty si sa plavil po mori, učil sa u Feničanov… — Kavi zvesil hlavu a stíchol.

Kidogo sa hodil k Pandionovi a zavesil mu na hrdlo miešok na dlhom remienku.

— Chránil som ho, pokým si bol chorý, — povedal černoch. — Je to tvoj morský amulet… Pomohol ti zvíťaziť nad nosorožcom, pomôže nám všetkým dostať sa k moru, ak pôjdeš s nami…

Pandion si spomenul na kameň, čo mu bol daroval Jachmos. Celkom zabudol na ten žiarivý symbol mora, tak ako zabudol na veľa iného.

Zhlboka si vzdychal. V tej chvíli vošiel do chatrče vysoký chlap s veľkou kopijou v ruke. Bol to Irumin otec. Nenútene si sadol na zem, skrížil nohy, priateľsky sa usmial na Pandiona a obrátil sa k Etruskovi.

— Prišiel som za tebou, — začal náhlivo. — Povedal si, že o jedno slnko sa vyberiete na cestu do vlasti.

Kavi prikývol, no mlčal a čakal, čo bude ďalej. Pandion nepokojne hľadel na Iruminho otca, ktorý sa správal prosto a veľmi dôstojne.

— Cesta je ďaleká, na človeka striehne v stepi aj v lese veľa zveri, — pokračoval lovec. — Máte zlé zbrane. Zapamätaj si, cudzinec: so zvieratami sa nemožno biť ako s ľuďmi. Meč, šíp a nôž sú dobré proti človekovi, ale proti zveri je najlepšia — táto kopija. Iba kopija zadrží mocné zviera, zastaví ho, zďaleka mu trafí do srdca. Vaše zbrane sú nesúce do našej stepi, — lovec opovržlivo ukázal na tenkú egyptskú kopiju s malým medeným hrotom, opretú o stenu. — Takéto vám treba! — Položil Kavimu na kolená zbraň, ktorú priniesol, a stiahol z nej dlhé kožené puzdro.

Ťažká kopija bola vyše štyroch lakťov dlhá, hrubá zo dva palce, z tvrdého, pevného dreva, lesklého ako kosť. V strede bola hrubšia, obtiahnutá tenkou drsnou kožou z hyeny. Namiesto hrotu bolo na nej lakeť dlhé a tri palce široké ostrie zo svetlého tvrdého kovu — vzácneho a drahého železa.