Na hranici Oekumeny

Pandionove myšlienky prerušil svalnatý, plecnatý mládenec s čiapočkou z leopardej kože, ktorý sa pred ním odrazu vynoril. Nepriateľsky pozrel na cudzinca a panovačným pohybom sa dotkol Pandionovej hrude.

Prekvapený Helén zastal. Domorodec stál nehybne, s rukou spustenou na opasok so širokým nožom, a vyzývavo si premeriaval prišelca.

— Videl som, že dobre beháš, — ozval sa napokon. — Chceš ísť so mnou o preteky? Ja som Fulbo, prezývaný Leopardom, — dodal, akoby jeho meno vysvetlilo všetko.

Pandion sa priateľsky usmial a odvelil, že kedysi behával lepšie a k bývalej rýchlosti má ešte ďaleko. Vtedy ho Fulbo zasypal zlostným posmechom. V mladom Helénovi vzkypela krv. Netušiac, čo je príčinou Fulbovej nenávisti, pohŕdavo si založil ruky v bok a výzvu prijal. Súperi sa dohovorili, že sa stretnú ešte v ten večer, keď sa ochladí.

Pri úpätí kopca, na ktorom stála osada, sa zišli mládenci aj zopár starších, aby sa pobavili pohľadom na súperenie medzi Fulbom a cudzincom.

Fulbo ukázal na ďaleký osamelý strom, ku ktorému bolo najmenej desaťtisíc lakťov. Zvíťazí ten, kto sa prvý vráti k naznačenej čiare s konárikom odlomeným zo stromu.

Čapnutie do dlaní bolo znamením — Pandion a Fulbo vybehli. Fulbo sa triasol netrpezlivosťou a razom vyrazil dlhými skokmi. Vyzeralo to, ani čo by letel ponad zem ako vták s roztiahnutými krídlami. Mladí ho posmeľovali hlasným krikom.

Helén, ktorý sa ešte celkom nezotavil, pochopil, že mu hrozí porážka.

Ale rozhodol sa neustúpiť. Bežal tak, ako ho učil ded za chladných hodín na brieždení na úzkom páse morského pobrežia. Bežal, mierne sa kolíšuc, bez prudkých skokov a rovnomerne dýchal. Fulbo už bol ďaleko pred nim, no Helén napredoval pokojne a nepokúšal sa súpera dobehnúť. Hruď sa mu postupne rozširovala, vdychoval čoraz viac vzduchu, nohy sa mihali rýchlejšie a rýchlejšie. Diváci, ktorí naň sprvoti hľadeli súcitne, videli, že sa vzdialenosť medzi súpermi zmenšuje. Afričan sa obzrel, zlostne skríkol a uháňal ešte rýchlejšie. Ku stromu pribehol o štyristo lakťov pred Pandionom, vyskočil, odlomil konárik a hneď sa zvrtol nazad. Pandion ho minul neďaleko stromu a všimol si, že Fulbo namáhavo dychčí. Hoci aj jemu búšilo srdce oveľa rýchlejšie, ako by malo, bol si istý, že zvíťazí nad príliš popudlivým súperom, ktorý nepozná pravidlá behu. Naďalej bežal rovnomerne a len keď mu k divákom zvyšovalo nie vyše troch tisíc lakťov, prudko vyrazil. Čoskoro Fulba dohonil, no domorodec, lapajúc dych široko otvorenými ústami, predĺžil skoky a cudzinec opäť zaostal. Pandion sa nevzdal. I keď sa mu zahmlievalo pred očami a srdce mu išlo rozhodiť, znova dobehol súpera. Fulbo trielil ako slepý, nehľadel na cestu a odrazu sa potkol a spadol. Pandion ho kúsok predbehol, zastavil sa a priskočil k nemu, aby mu pomohol vstať.

Fulbo ho zlostne odsotil, tackavo vstal a hľadiac Pandionovi rovno do tváre, s námahou povedal: — Zvíťazil si… no dávaj si pozor!… Iruma…

Mladý Helén razom všetko pochopil a do radosti z víťazstva sa mu zamiešal trápny pocit, akoby sa bol vkradol niekam do cudzieho a zakázaného.

Fulbo smutne spustil hlavu a odchádzal ťažkým krokom, už sa ani nepokúšal bežať. Pandion pomaly pribehol k čiare. Čo aj ho diváci pozdravovali, neopustil ho trápny pocit.

Len čo sa Helén vrátil do prázdnej chatrče, zacnelo sa mu po Irume.

Stretnutie, dohovorené na druhý deň, zdalo sa mu príliš ďaleké.

V ten večer sa vrátili lovci. Pandionovi priatelia prišli ustatí, s bohatou korisťou, plní dojmov. Etrusk a černoch sa zaradovali, keď videli, ako sa Pandion zotavil. Kidogo žartom navrhol, aby sa pochytili za pasy, a už sa obaja váľali v prachu a tisli jeden druhého v železnom objatí. Kavi ich kopal, hromžil a pokúšal sa ich roztrhnúť.

Priatelia sa zúčastnili na spoločnej hostine vystrojenej na počesť navrátivším sa lovcom. Účastníci lovu rozgurážení pivom sa vystatovali svojimi úspechmi. Mladý Helén sedel obďaleč, nenápadne poškuľoval na lúku, kde tancovala mládež, a snažil sa uvidieť Irumu v dlhom rade chlapcov a dievčat.

Jeden z náčelníkov tackavo vstal a predniesol uvítaciu reč, ktorú sprevádzal ľahkými a peknými gestami. Pandion pochopil iba celkový zmysel reči, náčelník v nej chválil prišelcov, ľutoval, že čoskoro odídu, a navrhoval im, aby zostali, že ich prijmú do svojho kmeňa.

Hostina sa skončila neskoro v noci, keď sa lovci dosýta najedli jemného mäsa z mladých žiráf a vypili všetko pivo, čo bolo v zásobe. Cestou do chatrče Kidogo vyhlásil, že na druhý deň sa všetci bývalí otroci, ktorých zostalo dvadsaťsedem, poradia o ďalšej ceste. Kidogo stretol v lese potulných lovcov, ktorí poznali krajinu na západ od dediny a poradili mu, kade ísť. Vzdialenosť, ktorá ich delí od mora a od Kidogovej vlasti, je nesmierna, no teraz vie, že za tri mesiace sa ta dostanú, čo aj nepôjdu veľmi chytro. Či ich skúsených v boji, silných priateľstvom, môže dačo zastaviť?