Na hranici Oekumeny

Len čo sa slnko sklonilo k západu, osada sa, ako obyčajne, naplnila štipľavým dymom horiaceho raždia a monotónnym buchotom veľkých mažiarov, v ktorých ženy drvili drobné zrno z akejsi rastliny pestovanej na poliach^[84]. Čierna kaša z týchto zŕn pripravená s mliekom a tukom bola hlavnou potravou všetkých domorodcov.

Súmrak rýchlo vystriedala noc. Odrazu sa stíchnutou osadou rozľahol hluchý rachot bubna. K chatrči troch priateľov sa blížil hlučný zástup mládeže. Na čele kráčali štyri dievčatá s fakľami a obklopovali dve zhrbené stareny v širokých tmavých plášťoch. Mládenci zodvihli chorého a za hlasných výkrikov ho niesli na druhý koniec osady, ktorý susedil s rúbaňou.

Kavi a Kidogo šli za zástupom. Etrusk sa nespokojne obzeral a jeho pohľad prezrádzal, že od toho všetkého nečaká nič dobrého.

Pandiona priniesli do veľkej prázdnej chatrče a uložili pri prostrednom stĺpe, chrbtom k širokému vchodu. Niekoľko fakieľ napustených palmovým olejom, ktoré boli upevnené na stĺpe, osvetľovali stred chatrče.

Steny pod nízko spustenými okrajmi strechy sa strácali v polotme. Dnu bolo plno žien — mladé devy i stareny sedeli pozdĺž stien a hlasno sa zhovárali. Akási starena podala Pandionovi tmavý nápoj, ktorý šuhaja razom povzbudil.

Z vydlabaného slonieho kla sa rozľahol prenikavý trasľavý zvuk — v chatrči nastalo ticho a všetci chlapi sa náhlivo vytratili. Etrusk a Kidogo sa pokúsili ostať, ale vystrčili ich jednoducho do tmy. Vchod obstalo niekoľko ohyzdných báb a zaclonili pred očami zvedavcov, čo sa dnu robilo. Kavi sa usadil blízo chatrče, rozhodol sa stoj čo stoj tam zoslať, kým sa neskončí všetko tajomné. Kidogo sa k nemu pripojil a uškŕňal sa — neveril spôsobu, akým liečili južné národy.

Dve dievčiny chorého opatrne posadili a opreli ho chrbtom o stĺp.

Pandion sa začudovane obzeral, stretávajúc sa v polotme s blýskavým bielkom oči a zubmi smejúcich sa žien. Chatrč zdnuka ovešali zväzkami akejsi vonnej rastliny. Široká girlanda obkrúcala chyžu dookola po vnútornom okraji strechy, tenké halúzky toho istého kríku ovíjali stĺp, o ktorý sa Pandion opieral. Všetko bolo presiaknuté trpkastou posilňujúcou vôňou, ktorá Pandiona dráždila, znepokojovala a pripomínala mu čosi nekonečne blízke, vábivé, no nenávratne zabudnuté.

Rovno pred Helénom sa usalašilo niekoľko žien. Vo svetle fakieľ sa beleli zahnuté trúbky zo sloních klov, černeli sa okrúhle boky bubnov vydlabaných z hrubých klátov.

A opäť zaznel trasľavý zvuk trúby. Stareny postavili pred Pandiona drevenú sošku, očernetú a na hrubo otesanú.

Vysoké ženské hlasy zanôtili tichú pieseň pomalé, menlivé hrdelné tóny a clivé vzdychy sa zrýchľovali, nadobúdali sily, rástli do šírky a dvíhali sa čoraz vyššie. Zrazu otriasol vzduchom mocný, prenikavý úder na bubon, Pandion sa mimovoľne mykol. Spev utíchol a na rozhraní svetla a tône sa objavila dievčina v belasom plášti, ktorú Pandion už poznal. Vošla do kruhu osvetleného fakľami a akoby sa bola zháčila. Vtom sa opäť ozvala trúba a do jej stenania sa zamiešalo niekoľko starien desivým jačaním.

Dievčina odhodila plášť a zostala stáť v páse, upletenom z voňavých konárikov.

Svetlo fakieľ sa jej prelievalo červenými odbleskami po ligotavej tmavobronzovej pokožke. Irumine oči boli nahrubo podmaľované modročiernou farbou, na rukách a na nohách sa jej trblietali vyleštené medené kruhy, zvlnené krátke čierne vlasy sa jej rozleteli po pleciach.

Rovnomerne a hlucho zarachotili bubny. Podľa taktu pomalých úderov dievčina sa blížila k Pandionovi, mäkko stúpajúc bosými nohami. Pružným, zvieracím pohybom sa sklonila pred sošku neznámej bohyne a vystrela ruky v mučivom, vášnivom očakávaní. Očarený Pandion sledoval každý Irumin pohyb. Teraz nebol v devinej tvári ani náznak figliarstva — vážna, prísna, so zvrašteným obočím, akoby načúvala hlasu srdca. Vše zmeravela, vše sa vypäla, vystierala ruky a stávala si na prsty, akoby sa každým kúskom tela chcela vzniesť do výšky. Mladý Helén také čosi nikdy nevidel — tajomný tanec rúk splýval so zanieteným výrazom v dievčininej tvári.

Mocne zatrúbili rohy zo slonoviny. Náhly zvonivý úder zatajil Pandionovi dych — medené plechy víťazne, radostne zarinčali a prehlušili údery na bubny.

Dievčina sa prehla ako vysoká lesklá dúha. Nato sa drobné nôžky pomaly pohli po hladko udlapčenej dlážke — tanečnica sa pohybovala v kruhu nesmelo, nerozhodne, plná plachého zmätku. Keď sa vzdialila od fakieľ do polotmy, mihala sa ako ľahký, temer neviditeľný tieň.

Búrlivý rachot bubnov bol čoraz strmší, medené plechy prenikavo rinčali a pomalý tanec, poddávajúc sa zbesilým zvukom, sa jednostaj zrýchľoval.

Do taktu podľa chvejivého zvonenia medi drobčili pevné štíhle nohy, splietavali sa, zastavovali a znova sa plavne kĺzali, ledva sa dotýkajúc zeme. Plecia a vypäté prsia zostávali nehybné. Irumine ruky prosebne vystreté k soche bohyne sa pomaly vlnili.

Vytrvalé vírenie bubnov zmĺklo, zmĺkla burácajúca meď, len clivé stenanie trúb prerušilo kedy-tedy ticho, v ktorom štrngali a zvonili Irumine náramnice.