Na hranici Oekumeny

Každý z dvadsiatich siedmich je za päť vojakov! Černoch hrdo vypäl prsia, zodvihol ku hviezdam usmiatu, podpitú tvár, objal Pandiona a vzrušene zakončil: — Teraz je moje srdce pokojné. Ty si vyzdravel — nuž hor sa na cestu!

Na cestu, hoci hneď zajtra!

Pandion mlčal, prvý raz cítil, že jeho želania sa odlišujú od želaní jeho priateľov. Nevedel sa pretvarovať.

Po dnešnom stretnutí pochopil, že clivotu, čo mu celý čas jatrila dušu, spôsobila láska k Irume. Na prahu slobody, po krutom živote otroka vstúpila mu do cesty dievčina v plnom rozkvete mladej krásy! Vari je to málo pre neho, čo sa len nedávno na dne hlbokej jamy chytal najmenšej nádeje na slobodu? Čo napokon potrebuje v živote, keď ho láska mocne volá zostať tu, v zlatej stepi? A tajná túžba, ktorú tajil sám pred sebou, túžba navždy zostať s Irumou, začala mu mocnieť v duši. Bojoval sám so sebou, skúmal svoju lásku k dievčine. Dôverčivá mladosť odvádzala Heléna nebadane do ríše snov, kde bolo všetko také ľahké a prosté.

Zajtra sa uvidí s Irumou, všetko jej porozpráva… a ona — aj ona ho ľúbi!

Bývalí otroci sa mali zísť na druhom konci osady. Tam aj bývali v dvoch veľkých chatrčiach. Kavi, Kidogo a Pandion bývali zvlášť v malej chatrči, ktorú im dali kvôli Pandionovej chorobe.

Pandion si v kúte ostril kopiju, no znezrady vstal a zamieril k východu.

— Kam ideš? — spýtal sa ho prekvapený Etrusk. — Nebudeš na porade?

— Prídem neskoršie, — odvetil Pandion odvracajúc sa a náhlivo odišiel.

Kavi nechápavo pozrel na Kidoga, ktorý pri vchode spracovával kus hrubej kože, aby si z nej urobil štít. Helén im nepovedal, že na okraji lesa ho čaká Iruma. Cítil, ako príchod priateľov ohrozil jeho lásku, ktorá sa v ňom práve rodila, no zriecť sa stretnutia bolo nad jeho sily. Ospravedlňoval sa tým, že priatelia mu tak či tak povedia, o čom sa dohovorili.

Keď sa priblížil k lesu, dlho vyzeral Irumu, no usmiata dievčina sa zrazu odlepila od stromu a zastala si pred neho. Mala na sebe otcov poľovnícky plášť z mäkkej sivej kôry a v ňom ju nebolo rozoznať medzi stromami.

Kývla Pandionovi, aby šiel za ňou, a náhlivo vykročila popod horu k srpovitému lesnému výbežku, ktorý vybiehal do stepi tritisíc lakťov povyše dediny. Tam zašla pod stromy. Pandion sa zvedavo obzeral — prvý raz bol v africkom lese. Predstavoval si ho inakšie — les sa ťahal ako úzka dlhá stuha v doline popri riečke, ktorá omývala osadu, a nebol širší ako dvetisíc lakťov. Bola to obrovská klenba vysokých stromov, tmistá chodba nad večne temnou riečnou úžľabinou.

Hlbšie boli stromy vyššie a na svahu, spúšťajúcom sa k vode, skláňali sa k zemi s vetvami hore prepletenými. Rovné štíhle kmene s belavou, čiernou a hnedou kôrou sa týčili dovysoka na stá lakťov ako husté stĺporadie vysokého staviska. Konáre sa splietali do celistvej klenby, cez ktorú slnko nikdy nepreniklo. Zhora padalo pochmúrne sivé svetlo a zhasínalo v hlbokých priehlbinách medzi čudnými koreňmi, čo vyzerali ako nízke múriky. Tíš, porušenú iba slabým žblnkotom vody, šero a nesmierna výška lesného stĺporadia Pandiona skľučovali. Cítil sa ako votrelec, čo sa vkradol do zakázaného tajomného srdca cudzej prírody.

Nad samou vodou boli v zelenej klenbe úzke štrbiny — tade sa z výšky rútil neprestajný vodopád zlatého ohňa. Odieval stromy do žiarivej hmly, v medzerách medzi kmeňmi sa trieštil na kolmé svetelné pásy, hasnúce postupne v lesnej hĺbke. Pandionovi zišli na um tmisté tajomné egyptské chrámy. Povrazce popínavých rastlín sa plazili zo stromu na strom voľnými kosílkami, alebo sa vo vlnitých závesoch spúšťali na zem. Pôda, vystlaná lístím a spráchnivenými zotletými konármi a plodmi, bola kyprá, mäkká, kde-tu boli po nej rozhodené iskričky pestrých kvietkov. Z kmeňov viseli dlhé pásy olúpanej kôry ako zodrané kúsky kože.

Veľké motýle sa tichučko vznášali nad zemou. Ich trepotajúce sa krídla zaujali mladého Heléna fantastickým zoskupením farieb — zamatovočiernych, kovovobelasých, červených, zlatých a striebristých.

Iruma isto kráčala pomedzi korene a zaviedla Pandiona na malú čistinku pri vode, pokrytú jemným kobercom našušoreného machu. Tam stál strom rozťatý bleskom. Z rozčesnutého tvrdého žltého dreva sa vynárali hrubé obrysy ľudskej postavy. Strom podľa všetkého uctievali — dookola viseli farbisté handričky a zuby dravcov, Zo zeme trčali tri očerneté slonie kly.

Iruma úctivo sklonila hlavu, pristúpila ku starému stromu a zavolala Pandiona.

— To je praotec nášho rodu, zrodený hromom, — povedala ticho. — Daruj mu niečo, aby nám predkovia boli milostiví.

Pandion pozrel na seba — nemal nič, čo by obetoval tomuto hrubému bohu, domnelému Iruminmu predkovi. S úsmevom rozhodil ruky, no dievčina bola neúprosná.

— Daj mu toto, — ukázala na opasok spletený zo žirafích chvostíkov, ktorý mu nedávno urobil Kidogo ako pamiatku na poľovačku.

Mladý Helén poslušne odviazal pásik kože a podal ho dievčine. Iruma zhodila plášť. Nemala náramnice ani náhrdelník, bola iba v širokom koženom páse, šikmo spadajúcom na ľavý bok.