Na hranici Oekumeny

Kavi zádumčivo prešiel prstom po nabrúsenom ostrí, poťažkal kopiju v ruke a s povzdychom ju vrátil lovcovi. Domorodec spozoroval, ako zbraň zapôsobila na Etruska, usmial sa a obozretne riekol: — Zhotoviť takúto kopiju dá veľa roboty. Kov na ňu ťaží susedný kmeň a predáva ho draho. Zato ťa kopija neraz zachráni pred smrťou…

Kavi netušil, čo lovec sleduje, preto mlčal.

— Priniesli ste si z Ta-Kemu mocné luky, — pokračoval lovec. — My také nevieme robiť a chceli by sme ich vymeniť za kopije. Náčelníci súhlasia, aby sme vám za každý luk dali dve kopije, a kopije, ako som už povedal, vám budú osožnejšie.

Kavi spýtavo pozrel na Kidoga. Černoch prikývol.

— V stepi je veľa zveri a šípy nebudeme potrebovať, — vysvetľoval Kidogo. — A v lesoch bude horšie. Šesť kopijí namiesto troch lukov bude väčšou zábezpekou.

Kavi chvíľu rozmýšľal, potom súhlasil s výmenou a dal sa jednať. No lovec nástojil na svojom, dokazoval, že ich zbraň je veľmi cenná. Nikdy by nevymenil za luk dve kopije, keby nechceli zvedieť, ako sa robia egyptské luky.

— Dobre, — prikývol Etrusk. — Keby nás nečakala taká dlhá cesta, dali by sme vám naše luky do daru za pohostinstvo. Pristávame na podmienky — zajtra dostaneš luky.

Lovec zažiaril, ťapol si s Kavim do dlane, zodvihol kopiju, zadíval sa na červený odblesk fakle na ostrí a natiahol naň puzdro ozdobené farbistými kúsočkami kože.

Etrusk načiahol ruku, ale lovec mu zbraň nedal.

— Zajtra dostaneš šesť takých istých. Túto, — Irumin otec sa na chvíľu odmlčal, — darujem tvojmu zlatookému priateľovi. Puzdro ušila Iruma, Pozri, aké je utešené! — Lovec podával kopiju mladému Helénovi, ktorý dar prijal váhavo…

— Ty s nimi nejdeš, — Irumin otec ukázal na Etruska a černocha, — no dobrá kopija je pre lovca to najdôležitejšie a ja chcem, aby si preslávil náš rod, keď sa staneš mojím synom.

Kidogo a Kavi upreli oči na priateľa, Kidogo zovrel päsť, až mu kosti zaprašťali. Nadišiel rozhodný okamih.

Pandion obledol a prudkým pohybom vrátil lovcovi kopiju.

— Ty odmietaš, ako tomu rozumieť? — zvolal prekvapený domorodec.

— Odchádzam s priateľmi, — namáhavo vyriekol Helén.

Irumin otec stál meravo a mĺkvo hľadel na Pandiona. Potom mu zlostne šmaril kopiju pod nohy.

— Nech je tak, ale viacej na moju dcéru nepozri! Ešte dnes ju pošlem stadeto!

Pandion sa zahľadel na lovca široko otvorenými očami. Hlboký žiaľ mu strhal mužné črty, a to lovca trochu obmäkčilo.

— Mal si dosť odvahy rozhodnúť sa, kým nebolo neskoro, to je dobre, — povedal. — No keď mieniš odísť, odíď čím prv!

Ešte raz si premeral Pandiona od hlavy, po päty a vydal akýsi neurčitý zvuk. Na prahu sa obzrel na Kaviho.

— Čo som povedal, platí, — riekol tvrdo a zmizol v tme.

Keď černoch uvidel, ako sa Pandionovi ligocú oči, zrozpačitel a cítil, že priateľ o nich nestojí. Helén sa zahľadel do diaľky, akoby tam hľadal, čo má robiť. Potom sa zvalil na lôžko a zakryl si tvár rukami.

Kavi zapálil novú fakľu, nechcel nechať Pandiona samého s jeho myšlienkami potme. Etrusk a černoch sa utiahli do kúta. Nezhovárali sa, iba kedy-tedy nepokojne pozreli na priateľa, ktorému nemohli nijako pomôcť.

Pomaly nadišla noc. Pandion sa pohol, vyskočil, načúval a vyrútil sa z chatrče. No Etruskove široké plecia mu zastali cestu. Helén narazil na jeho skrížené ruky a napajedene zmrštil obočie.

— Pusť! — riekol netrpezlivo. — Nemôžem ináč, musím sa rozlúčiť s Irumou, ak ju ešte kamsi neposlali.

— Spamätaj sa! — odvetil Kavi. — Zahubíš seba i nás všetkých.

Pandion mlčal a pokúšal sa Etruska odtisnúť. No Kavi stál pevne.

— Rozhodol si sa, nuž prestaň, nehnevaj jej otca, — prehováral Kavi priateľa. — Uvedom si, čo z toho môže byť.

Mladý Helén odsotil Kaviho, no aj jemu sa ušiel úder do pŕs a zaspätkoval. Keď černoch videl, ako sa priatelia sácajú, priskočil k nim, no v pomykove nevedel, čo robiť. Pandion stisol zuby, v očiach sa mu nedobre zablyslo a hodil sa na Kaviho. Etrusk chytro vytiahol nôž, obrátil ho črienkou k Pandionovi a hnevlivo skríkol: — Na, bodni!

Pandion zmeravel.

Etrusk vypäl hruď, ľavú ruku si položil na srdce a pravou podával Pandionovi nôž.

— Chytro bodni, sem! Živý ťa aj tak nepustím! Zabi ma, a potom choď!

— zúrivo kričal.

Pandion prvý raz videl chmúrneho a múdreho priateľa takéhoto. Ustúpil, bezmocne zastenal a tackal sa k svojmu lôžku, zvalil sa naň a obrátil sa im chrbtom.

Kavi, ťažko dýchajúc, si utrel pot z čela a zastrčil nôž za pás.

— Musíme ho strážiť celú noc a odísť čím prv, — povedal prestrašenému Kidogovi. — Na svitaní povieš ostatným, aby sa vychystali.

Pandion jasne počul Etruskove slová, ktoré znamenali, že sa mu nepodarí uvidieť Irumu. Dusil sa, akoby sa naň navalila strašná ťarcha.

Bojoval sám so sebou, napínal všetku svoju vôľu a búrlivé, temer šialené zúfalstvo sa pomaly menilo na tichý žiaľ.

A znova africká step roztvorila horúce diaľky pred dvadsiatimi siedmimi tvrdohlavcami, ktorí sa rozhodli vrátiť do vlasti stoj čo stoj.