Na hranici Oekumeny

Tiché a pokojné sivé chrbty slonov sa často niesli nad trávou, natŕčali veliké ušiská, ligotavé biele kly sa odrážali od tmavých chobotov. Mohutné zvieratá sa páčili Etruskovi — pokojné slony sa tak líšili od nepokojných antilop, zlostných nosorožcov a striehnúcich pružných dravcov. Niekedy sa pútnikom pošťastilo uvidieť vznešených obrov pri oddychu: stádo ukryté v tôni pod stromami stálo nehybne, jeden slon popri druhom. Ozrutné staré samce so širokými čelami nízko skláňali hlavy obťažkané zahnutými klami.

Samice dvíhali v spánku hlavy vyššie. Raz predný rad oddielu naďabil na starého slona-samotára. Obor spal, stojac priamo na slnku. Zaspal asi v tieni, no slnko sa posunulo a slon v spánku necítil páľavu. Kavi dlho obdivoval mocného velikána. Slon stál ako vytesaný, s mierne rozkročenými zadanými nohami. Spustený chobot mal zvinutý do prstenca, malé oči zavreté, tenký chvost mu visel zo zrázneho zadku. Hrubé zahnuté kly hrozivo trčali dopredu, ich konce sa rozchodili naširoko.

Tam, kde bolo stromov pomenej, často stretali čudné zvieratá. Ich dlhé nohy niesli malé telo s chrbtom prudko sa zvažujúcim dozadu, predné nohy boli oveľa dlhšie ako zadné. Chrbát od mocných lopatiek a širokej hrude prechádzal do dlhého krku, nachýleného dopredu, na ňom sedela malá hlava s krátkymi rožkami a veľkými rúrkovitými ušami. Boli to žirafy.

Vídali ich v skupinách od piatich do sto kusov. Na veľké stádo žiráf na voľnom priestranstve bol nezabudnuteľný pohľad: akoby sa v žiarivom svetle sťahoval celý les, zohnutý vetrom, a vrhal škvrny fantastických tieňov. Žirafy bežali hneď cvalom, hneď čudnými poskokmi, pričom zohýnali predné nohy a zadné ďaleko naťahovali. Strakatá koža s bledožltou mriežkou úzkych pruhov, prerušených veľkými nepravidelnými čiernymi škvrnami, sa obdivuhodne ponášala na tieň stromov, pod ktorými zvieratá nebolo takmer rozoznať. Žirafy pozorne a pomaly obhrýzali lístie na vysokých konároch. Ich veľké citlivé uši vetrili na všetky strany. Zdržanlivé pohyby žiráf boli pôvabné a pútnici sa vždy potešili, keď stretli tieto neškodné zvieratá.

Cestovatelia neraz začuli za stenou trávy zlostne fŕkať nosorožca, ale už sa naučili vyhýbať zúrivým obludám, ktoré zle videli, a stretnutie s nimi už chlapov nedesilo.

Pútnici išli jeden za druhým úzkou chodbou z vysokej trávy — iba kopije a hlavy omotané lístím a handrami sa kolísali ponad steblá. Po bokoch sa ťahala jednotvárna, vlniaca sa stena bez konca. Tráva a blčiace nebo prenasledovali pocestných vo dne, trávnaté múry vídali vo sne, zdalo sa im, že sa naveky stratili v dusnej šelestiacej nekonečnosti.

Iba na desiaty deň sa pred oddielom objavil nízky val útesov, zahalený belasým oparom. Vystúpili na ne a ocitli sa na kamenistej náhornej plošine, porastenej kriakmi a bezlistými stromami, ktorých konáre sa chmúrne dvíhali k nebu ako vystreté ruky^[82]. Nízke kmene i konáre boli rovnako jedovate zelené. Stromy pripomínali guľaté štetky, hore dorovna pristrihnuté a nasadené na krátke rukoviatky. V ich húštinách bola trpká, ostrá vôňa. Krehké vetvy ľahko polámal vietor a vytekala z nich hustá šťava. Bola ako husté mlieko a tuhla v dlhých sivých kvapkách.

Sprievodcovia sa ponáhľali z tohto neobyčajného lesa a tvrdili, že ak vietor zmocnie, krehké stromy sa začnú váľať a mohli by pridláviť ľudí.

Za stromami sa opäť rozprestierala step, kopcovitá, so sviežou zelenou trávou. Z vŕšku sa pred pútnikmi znenazdajky objavili obrobené polia, ktoré sa primkýnali až k hustému, vysokému lesu. Hlboko medzi stromami bola čistina a na nej na vyvýšenine stáli kužeľovité chatrče. Kopec bol obkolesený masívnou kolovou ohradou. Ťažké vráta z nerovných brván venčili hore levie lebky vybielené na slnku.

Ozbrojení chlapi, vysokí a drsní, vyšli z vrát v ústrety oddielu, ktorý pomaly vystupoval na kopec. Miestni obyvatelia sa ponášali na Nubijcov, len kožu mali svetlejšiu, bronzového odtieňa. Bojovníci zvierali v rukách veľké kopije s ohromnými hrotmi ako úzke šable. Ich veľké štíty boli čierno-bielo pomaľované. Pri pásoch zo žirafej kože sa im hompáľali ťažké kyjaky z tvrdého čierneho dreva.

Z úbočia bol výhľad na malebnú krajinu. Od zlatej trávy v stepi sa výrazne odrážali smaragdovozelené brehy, ktoré lemovali úzku modrastú stuhu ligotavej rieky. Kríky obalené ružovými našušorenými chumáčikmi sa jemne chveli. Zo stromov viseli strapce žltých a bielych kvetov.

Černoch so zlomenou nohou tvrdil, že pochádza z tohto kmeňa, a vystúpil ako tlmočník. Pokynul svojim druhom, aby zastali, a opierajúc sa o palicu doskackal k bojovníkom na jednej nohe. Vyjednávania trvali dlho.

Napokon vpustili cez vráta Kaviho, černocha so zlomenou nohou, Kidoga, jedného Nubijca a jedného z kočovníkov a zaviedli ich k náčelníkovi do chatrče.