Na hranici Oekumeny

Jednako hrmavica čoskoro ustala, dážď stíchol a nad premočenou stepou sa odhalilo hviezdnaté nebo. Slabý vetrík prinášal vôňu tráv a kvetov. Líbyjci a Etrusk stŕpali pri pohľade na búrku — zdala sa im strašnou pohromou, no černosi sa smiali a vysvetľovali im, že to bol obyčajný lejak v daždivom období a ani nie veľmi prudký. Kavi iba vrtel hlavou: ak vraj toto bol obyčajný dážď, potom ich v Čiernej zemi čakajú iste neobyčajné príhody. A veru sa nemýlil.

Na druhý deň na ceste znezrady začuli psie havkanie. Z hmlistého oparu, ktorý zakrýval diaľky, sa vynorili dlhé ohrady a pričupené koliby kočovníkov.

Pocestných obkolesil zástup ľudí v kožených zásterách. Tváre s ostrými lícnymi kosťami boli nevyspytateľné, úzke tmavé oči nevraživo hľadeli na egyptskú zbroj v rukách bývalých rabov. No znak, ktorý im dal Nubijec, zapôsobil priaznivo. Zo zástupu vystúpili piati, ozdobení čiernymi a bielymi perami vo vysokých účesoch.

Nubijci rozumeli reči kočovníkov — príchodzí zakrátko sedeli v úzkom kruhu poslucháčov a popíjali kyslé mlieko. Nubijci rozprávali, čo oddiel zažil. Hovorili jeden cez druhého, zápalisto vyskakovali, sprevádzaní zborovými výkrikmi údivu. Náčelníci ozdobení perami sa iba plieskali po bedrách.

Kočovníci vystrojili päť chlapov s desiatimi somármi, aby uľahčili cudzincom cestu. Mali ich odprevadiť do veľkej osady kmeňa, ktorý sídlil asi sedem dní cesty na juhozápad, na brehu nevysychajúcej rieky. Nosidlá prerobili a pripevnili na štyroch somárov. Ostatné zvieratá niesli kožené mechy s vodou, kyslým mliekom a tvrdým syrom. Pretože oslobodení otroci nič neniesli, mohli teraz robiť dlhšie pochody a prejsť denne najmenej stodvadsaťtisíc lakťov.

Míňal sa deň za dňom. Pod horúcim oslepujúcim slnkom ležala nekonečná step, raz nehybné v únavnej páľave, inokedy sčerená vetrom do širokých vĺn trávy. Bývalí otroci prenikali stále hlbšia do divých južných priestorov hmýriacich sa zvieratami. Sprvoti sa neprivyknutý zrak nevyznal v húfoch zveri, čo sa prehnala naokolo vo vysokej tráve — bolo im vidieť iba chrbty a rohy, raz krátke, zohnuté, raz rovné a dlhé ani kopije. Ale neskoršie sa naučili rozoznávať jednotlivé druhy — dlhorohé oribi, veľké a krotké červené jelene, huňaté gnu s ohyzdným hrbatým pyskom, antilopy a čudné zvieratá s veľkými ušami, čo poskakovali pod stromami na zadných nohách^[81]. Žltá tráva s tvrdými steblami zvýše človeka šelestila dookola ako nedozierne obilné pole. Slnkom pozlátené trávnaté priestory boli posiata škvrnami sviežej zelene pozdĺž korýt a močiarov, teraz plných vody.

V diaľke sa do stepi zarezávali modré a fialkasté výbežky vrchov, dvíhajúcich sa na obzore.

Stromy tu rástli častejšie, raz tvorili celé ostrovy temnejúce sa nad stepou, raz sa rozbiehali na všetky strany ako kŕdle vyplašených vtákov.

Kavi si všimol, že černosi a Nubijci, ktorí sa zdali v Ta-Keme alebo na Veľkej rieke neobratní a nedôvtipní, tu boli čoraz silnejší, rozhodnejší a istejší. Nevravný Etrusk cítil, i keď jeho vážnosť ako vodcu zostala neotrasená, že v tejto cudzej krajine s neznámymi zákonmi života stráca istotu.

Líbyjci, ktorí sa v púšti dobre osvedčili, tu boli bezmocní. Báli sa stepi obývanej tisícami zvierat videlo sa im, že v tráve na každom kroku striehne nejaké nebezpečenstvo.

Cesta bola naozaj neľahká. Predierali sa húštinami tráv, z nich sa sypali milióny drobučkých ostňov, ktoré sa zapichovali do kože, neznesiteľne svrbeli a hnisali. V horúcich poludňajších hodinách sa pod stromy uchyľovali mnohé dravce. Niekedy z tône, čo vyzerala medzi jasne ožiarenými chumáčmi trávy ako čierna jaskyňa, vynoril sa pružný škvrnitý leopard.

Černosi sa vedeli obratne prikradnúť k červeným antilopám, takže všetci mali vždy dosť šťavnatého, chutného mäsa a sýtou potravou mocneli. Ak sa v diaľke objavili sivočierne byvoly so širokými, dopredu obrátenými rohami, muríni dávali varovné znamenie a oddiel rýchlo ustupoval k najbližším stromom, aby sa skryl pred strašnými obyvateľmi afrických stepí.

Sprievodcovia doista nesprávne odhadli vzdialenosť: šli už deväť dní a nikde sa neobjavili ani stopy po ľudských príbytkoch. Líbyjcovi sa ruka zahojila, černoch so zlámanou nohou už sedel na nosidlách a pri večernom oddychu veselo skackal a smiešne krivkal okolo vatry. Iba Pandion ležal nemý a nevšímavý, a Kidogo a Kavi ho nútili, aby viacej jedol.

A bujný život v stepi rozkvital od dažďov čoraz väčšmi.

Milióny, hmyzu zvučali, cvrlikali a bzučali nad trávou, v spletených sivých, hrčavých konárov sa mihali farbisté vtáky ako belasé, žlté, smaragdovozelené a zamatovočierne vidiny. Horúcim povetrím sa častejšie a častejšie niesol zvučný krik malých dropov: mak-char!, mak-char!

Kavi uvidel zblízka aj afrických obrov.