Na hranici Oekumeny

Sotva nešťastníci zadriemli, vzduchom poznove otriasol hromový rev, za ním druhý, tretí. Dookola sa ponevierali štyri levy. Všetci si uvedomili, akí boli ľahkomyseľní, keď postavili takú nedbanlivú nízku ohradu. Štyria chlapi stáli s pripravenými kopijami, aby odrazili prípadný útok zozadu, šiesti zostali pri vatrách. Nik nespal. Všetci sa ozbrojili, kto čím mohol, a prenikavo hľadeli do tmy. Nový rev otriasol vzduchom a pri krajnej vatre sa objavil obrovský lev so svetlou hrivou. V mihotavom svetle plameňov sa zdal ešte väčší. Jeho oči upreté na ľudí zeleno svetielkovali. Na nešťastie najbližšie stál s lukom jeden z Ázijčanov, málo skúsený v poľovačkách na dravce. Naľakal sa revu a vystrelil šíp levovi rovno do papule. Rev prerušilo ťahavé zaskučanie, potom zver chripľavo zachrčal a zmĺkol.

— Pozor! — skríkol zúfalo jeden z Nubijcov.

Lev sa vzopäl, skokom preletel ponad vatry; a skočil medzi otrokov. No víťazi nad nosorožcom sa tak ľahko nedali: kopije zastavili leva, zabodli sa mu do boku a hrude, štyri strely prerazili pružné telo. Dve kopije sa so suchým sprašťaním zlomili pod úderom ťažkej laby. V tej chvíli traja mocní černosi, kryjúc sa štítmi, vrazili dravcovi do hrude dlhé nože… Lev ťahavo ryčal, černosi pofŕkaní krvou odskočili a razom všetko stíchlo.

Stepou sa rozľahol ohlušujúci víťazný krik. Zabitého leva vyhodili pred ohne a poobväzovali dvoch nových ranených, ktorí sa ešte chveli bojovou horúčkou.

Dravce sa potulovali dookola až do brieždenia a občas príšerne zarevali.

Ale neodvážili sa nanovo zaútočiť.

Na úsvite nového dňa, ktorý sa rodil v oslnivej žiare, zomreli piati ťažko ranení. Medzi ranenými našli ešte sedem mŕtvych — v noci, v trme-vrme s levom nik nezbadal, ako sa to stalo. Achmi ešte dýchal a kedy-tedy zašemotil sivými perami.

Pandion ležal s otvorenými očami a hruď sa mu dvíhala v rovnomernom dychu. Keď sa nad ním Kidogo sklonil, s hrôzou pochopil, že ho priateľ nevidí— Ale vodu, ktorú mu priniesli, vypil a pomaly sklopil viečka.

Keď na raňajky zjedli, čo im zvýšilo zo včerajška, Kavi navrhol, aby sa vybrali na cestu. Ázijčania sa boli v noci dohovorili a teraz sa vzopreli.

Vykrikovali, že v krajine, kde je toľko strašnej zveri, určite zahynú, že sa musia zachrániť z osudnej stepi, že v púšti budú bezpečnejší. Márne ich Kavi s černochmi prehovárali, boli neoblomní.

— Dobre, robte, čo chcete, — rozhodol Etrusk, — ja pôjdem s Kidogom na juh. Kto je s nami, nech ide ku mne. Kto chce na východ, nech vystúpi naľavo.

Etruska zakrátko obstal hlúčok čiernych a bronzových tiel — černosi, Nubijci, Líbyjci. Ku Kavimu sa pripojili tridsiati siedmi, nerátajúc Pandiona a černocha so zlomenou nohou. Ten sa opieral o lakeť a napäto pozoroval, čo sa robí.

Dvaatridsiati prešli naľavo a stáli so zanovito sklonenými hlavami.

Zbrane a nádoby na vodu si rozdelili rovnakým dielom, aby Ázijčania, ak sa im nepošťastí, neobviňovali druhov, že ich oklamali.

Len čo bolo všetko rozdelené, bradatý vodca Ázijčanov viedol svojich na východ, k rieke, akoby sa bál, že príchylnosť k priateľom otrasie ich rozhodnutím. Z Kaviho skupiny hľadeli za statočnými druhmi, ktorí sa od nich oddelili na prahu slobody. Potom sa s ťažkými vzdychmi vrátili ku svojej práci.

Etrusk a Kidogo prezreli Pandiona a raneného černocha a preniesli ich pod iný strom s tenkými vetvami. Keď sa pokúsili podvihnúť Achmiho, z hrdla sa mu vydral chripot a odvážny bojovník za slobodu skonal.

Kavi poradil Líbyjcom, aby nebohého vyložili na strom a pevne ho priviazali. Urobili, ako im kázal, hoci vedeli, že pozostatky roztrhajú dravé vtáky. No videlo sa im to menej odporné, ako nechať mŕtvolu napospas hyenám.

Mlčky, bez toho, že by sa boli dohovorili, Kavi a Kidogo odťali niekoľko konárov.

— Čo to robíš? — spýtal sa Etruska jeden z černochov.

— Nosidlá. Kidogo a ja ponesieme tohto, — Kavi ukázal na Pandiona, — a vy ponesiete tamtoho, — kývol na černocha so zlámanou nohou. — Líbyjec s dokaličenou rukou pôjde sám.

— Všetci ponesieme toho, čo prvý vyskočil na nosorožca, — odvetil černoch a obrátil sa k druhom. — Odvážne nás všetkých zachránil. Či to môžeme zabudnúť? Počkaj, my vieme urobiť lepšie nosidlá.

Štyria černosi sa šikovne chytili do roboty. Nosidlá z dlhých palíc prepletených povrazmi boli zakrátko hotové — na bojisku zostalo veľa povrazov. Palice spojili dvojitými priečkami a medzi ne pripevnili okrúhle podušky z tvrdej kôry, ktoré omotali leviou kožou. Černoch s polámanou nohou sa prizeral ich práci a natešene sa usmieval. Jeho tmavé oči odovzdane hľadeli priateľom do ustatých tvárí.

Ranených uložili na nosidlá. Všetko bolo pripravené. Černosi si po dvoch stali k nosidlám a keď si upravili na hlave vankúšiky, razom ich vydvihli na vystretých rukách na hlavu. Potom sa pohli rovnomerným, ľahkým krokom.

Pandion sa v bezvedomí pobral do neznáma. Dvaja Nubijcia černoch, ozbrojení kopijami a lukom, kráčali na čele. Ostatní tridsiati šli v zástupe za nosidlami. Sprievod uzatvárali dvaja chlapi s kopijami a jeden s lukom.