Na hranici Oekumeny

Pustili sa po okraji poľany na západ, usilujúc sa nepozrieť na mŕtvych druhov, s pocitom viny, že nevedeli ochrániť telá padlých pred nočnými žráčmi mrcín.

Zanedlho po krátkom poludňajšom oddychu prišli k širokému vyschnutému korytu. Videli ho už zďaleka — v žltej stepi sa zeleneli dva pásy krov, lemujúcich brehy.

Korytom sa obrátili rovno na juh a pochodovali bez zastávky až do mrku. V ten deň nemuseli kopať jamu na vodu — zo štrbiny medzi dvoma hrubozrnnými, drobiacimi sa kameňmi presakoval malý prameň. Zato s nocľažiskom sa natrápili — celé obohnali ohradou z pichľavých konárov.

Spali pokojne, nevystrašil ich ani vzdialený rev leva, ani hyeny, čo snorili v tme.

Druhý aj tretí deň prešiel pokojne. Iba raz zazreli v diaľke čiernu hrobľu nosorožca, ako sa so sklonenou hlavou prediera trávou. Všetci zmätene zastali — v pamäti im ožilo všetko to strašlivé a nezabudnuteľné, čo boli prestáli. Pritajili sa do trávy. Nosorožec zodvihol hlavu. Znova ako v tých osudných chvíľach uvideli široko posadené končisté ušká a medzi nimi hrotivý roh. Hrubá koža v záhyboch visela mu z pliec nad predné nohy, zaborené v tráve. Ozruta nehybne postála, s no po chvíli sa zvrtla a šla svojou cestou.

Často stretli neveľké skupiny antilop. Zvieratá zastrelené šípmi boli vítanou pochúťkou.

Na štvrtý deň sa koryto šírilo a zmizlo. Žltú hlinistú pôdu vystriedala čudná sýtočervená zem^[80], ktorá v tenkej vrstve pokrývala drobiacu sa žulu.

Okrúhle žulové kopčeky sa dvíhali ako tmavé škvrny na červenej smutnej rovine. Tráva zmizla, miesto nej trčali zo zeme tvrdé listy, podobné zväzkom ostrých úzkych mečov zabodnutých do sypkej pôdy. Chlapi ostražito obchádzali porasty týchto zvláštnych rastlín s okrajmi ostrými ako britva.

Pred nimi sa rozprestierala červená dolina. Kolmé kúdoly prachu sa dvíhali ako stĺpy, vírili sa a rozptyľovali jas slnečných lúčov. Pocestných morila páľava, no oni ustavične šli, lebo sa báli, že táto dolina bez vody bude veľmi dlhá: Koryto s podzemným potokom zostalo ďaleko vzadu.

Ktovie, kedy sa im podarí nájsť vodu, bez ktorej sa človek v tejto rozpálenej krajine dlho nezaobíde.

Z vrcholu jedného zo žulových vŕškov zbadali v diaľke zlatistý pruh — tam sa zrejme končila červená pôda a znova sa začínala trávnatá step.

A naozaj, tiene sa od poludnia predĺžili len o polovicu a chlapi už stúpali po šelestiacej tráve, nižšej ako prv, ale hustejšej. Bokom, akoby nad vlastnou modročiernou tôňou vznášal sa široký zelený oblak. To rozložitý strom pozýval pod svoj krov. Ustatí pútnici pridali do kroku a zanedlho nosidlá s ranenými stáli v chládku.

Peň rozdeľovali hlboké kolmé žľaby na okrúhle rebrá. Niekoľkí černosi utvorili živý rebrík a vyškriabali sa na hrubé konáre. Zhora sa ozval radostný výkrik — neprerátali sa. V bútľavine, najmenej pätnásť lakťov širokej, bola voda z nedávnych dažďov. Nádoby naplnili tmavou studenou vodou. Černosi nazráňali niekoľko podlhovastých, končistých plodov, veľkých ani ľudská hlava. Pod ich tvrdou škrupinou bola žltkastá múčnatá dužina, sladkokyslá a veľmi osviežujúca. Kidogo rozbil dva plody, vybral drobné jadierka, dužinu rozmiešal s vodou a nakŕmil Pandiona.

Na černochovu veľkú radosť mladý Helén jedol s chuťou a prvý raz nadvihol hlavu, aby sa poobzeral. Na ceste Pandionovi zakrývali tvár veľkými listami, ktoré natrhali pri prameňoch). S námahou vystrel ruky ku Kidogovi a zoslabnutými prstami mu stisol zápästie. V široko otvorených očiach mu ležalo čosi mútne, žalostné.

Vzrušený Kidogo sa ho pýtal, ako sa mu vodí, no odpovede sa nedočkal.

Ranený znova zatvoril oči, akoby ho slabé vzplanutie vracajúceho sa života nesmierne vysililo. Kidogo nechal priateľa na pokoji a ponáhľal sa oznámiť radostnú novinu Etruskovi. Kavi, ktorý bol od strašnej bitky ešte chmúrnejší, pristúpil k nosidlám a dlho pozeral priateľovi do tváre. Potom položil ruku Pandionovi na hruď, aby nahmatal, ako mu bije srdce.

V tej chvíli sa ozval Nubijec, ktorý sa bol vydriapal na vrchovec stromu, aby obzrel ďalšiu cestu. Kričal, že ďaleko na obzore vidno tmavé obdĺžniky ohrád, aké robia kočovní pastieri na ochranu stád pred dravcami.

Chlapi sa dohodli, že prenocujú pod stromom a na úsvite sa pohnú, aby čím prv prišli ku kočovníkom.

Pred západom slnka zatiahli nebo ťažké mraky, bezhviezdna noc bola nezvyčajne tichá a tmavá, v samatovo čiernej tme si nevidel ani ruku podvihnutú pred oči. Zanedlho celé nebo opásali kľukaté blesky a v diaľke ustavične rachotili hromy. Blesky šľahali čoraz častejšie. Po oblohe sa hadili stovky oslnivých ohňov, sťa obrovské suché konáre. V hrmavici sa všetko chvelo, modrasté blesky oslepovali. Z diaľky sa niesol šum, mocnel a prechádzal v hukot. To sa blížila stena desnej lejavice. Strom sa zaknísal — z neba sa vyvalilo celé more vody. Vodopády studeného dažďa sa trieštili so strašným lomozom o zem. Okolo stromu sa v mihu utvorilo hlboké jazero a zalialo vyčnievajúce korene. V tme, ktorá sa rýchlo striedala s oslnivým svetlom, sa zdalo, že záľaha vody zatopí celú step.