Na hranici Oekumeny

Medzi otrokmi sa našli dvaja, čo sa rozumeli do liečenia. Tí sa spolu s Kavim dali obväzovať druhom rany. Pandionove zlámané kosti stiahli do doštičiek z tvrdej kôry a omotali ich pruhmi plátna z jeho pása. Pritom Kidogo zbadal ligotavý modrozelený kameň, pevne zabalený do plátna.

Starostlivo ho schoval, nazdával sa, že je to Pandionov čarovný talizman.

Doštičky museli priložiť ešte dvom raneným: Jeden z Líbyjcov mal zlomenú ruku a chudý, svalnatý černoch nevládne ležal s nohou zlomenou poniže kolena. Ostatní boli zrejme beznádejne dokaličení — strašný netvorov roh vnikol hlboko a poranil vnútornosti. Niektorých rozmliaždil nosorožec obrovským telom a stĺpovitými nohami.

Kavi ešte ani neošetril všetkých ranených, keď sa medzi žltou trávou objavili tmavé obrysy náhliaceho sa človeka. Bol to jeden z domorodcov; priviedol vojakov s vodou a teraz sa vracal.

Nubijec, dychčiac od rýchlej chôdze, podišiel ku Kavimu a vystrel k nemu ruky dlaňami nahor. Etrusk pochopil, že je to prejav priateľstva, a odpovedal tak isto. Nato si sprievodca kvokol do tieňa a opretý o dlhú kopiju rýchlo im čosi hovoril, ukazujúc k rieke na juh. Nastalo mlčanie.

Nubijec poznal najviac desať slov v kemtskom jazyku a Kavi mu vôbec nerozumel. Na šťastie sa našli medzi otrokmi tlmočníci.

Vysvitlo, že sprievodca zaostal za vojenským oddielom a náhlivo sa vrátil, aby pomohol otrokom nájsť cestu. Nubijec vysvetľoval oslobodeným otrokom, že ich vyhnali z oblasti podrobených Ta-Kemu, a preto je nebezpečné vrátiť sa k rieke — mohli by poznove upadnúť do otroctva.

Sprievodca im radil ísť na západ, tam zanedlho naďabia na ohromnú suchú dolinu, ktorá ich povedie na juh. Po štyroch dňoch cesty stretnú pokojamilovných kočovných pastierov.

— Dáš im toto, — Nubijec vytiahol spod látky prehodenej cez plece akýsi znak, poskladaný z červených vetvičiek zvláštnym spôsobom spletených a nalomených. — Vtedy vás prijmú dobre a dajú vám somáre, na nich preveziete ranených. Ešte ďalej na juh sa rozprestiera územie bohatého rodu, ktorý nenávidí Kemt. Tam sa ranení môžu vyliečiť. Čím ďalej na juh, tým bude vody viacej, tým častejšie bude pršať. V suchom koryte, ktorým pôjdete, spočiatku vždy nájdete vodu, ak vykopete jamu zo dva lakte hlbokú…

Nubijec vstal a náhlivo sa zberal na odchod.

Kavi sa mu chcel ešte poďakovať, keď zrazu priskočil jeden z ázijských otrokov s dlhou schlpenou bradou a strapatými vlasmi.

— Prečo nám radíš na západ a na juh? Náš domov je tam, — ukázal na východ k rieke.

Nubijec sa naň pozorne zadíval a pomaly odpovedal, oddeľujúc slovo za slovom: — Ak sa dostaneš cez rieku, bude na východe kamenistá púšť bez vody.

Ak ju prejdeš a prekročíš vysoké vrchy, prídeš na morský breh, kde vládne Ta-Kem. Ak dokážeš preplávať more, je za ním, ako vravia, ešte strašnejšia púšť. A vo vrchoch a pri Rieke vôní žijú kmene, ktoré vymieňajú Ta-Kemu otrokov za zbrane. Porozmýšľaj!

— A na sever nieto cesty? — zaliečavo sa spýtal jeden z Líbyjcov.

— Na severe, dva dni cesty odtiaľto, sa rozprestiera nesmierna púšť.

Najprv holé kamene a hlina, potom piesok. Akože pôjdeš tade a prečo?

Možno sú tam voľajaké cesty a pramene, ale ja o nich neviem. Hovorím o ceste, ktorá je najľahšia a ktorú dobre poznám… — posunkom naznačil, že dohovoril, a vykročil spod stromu.

Kavi šiel za ním, objal ho okolo pliec a ďakoval mu, miešajúc kemtské a etruské slová. Potom privolal tlmočníka.

— Nemám ti čo dať, sám nemám nič iba toto… — Etrusk sa dotkol špinavého pása. — No v srdci si ťa zachovám naveky.

— Ani ja som to nerobil pre odmenu, ale počúvol som, čo mi vravela srdce, — odvetil Nubijec s úsmevom. — Kto z nás, čo sme zakúsili jarmo Čiernej zeme, by odoprel pomoc vám, statočným, ktorí ste sa vykúpili za takú strašnú cenu? Len dbaj na moju radu a nestrať znak, čo som ti dal… A ešte čosi ti poviem: prameň je odtiaľto na dvetisíc lakťov — tamto, kde sa kúpali nosorožce, no najlepšie by bolo odtiaľto odísť, ešte kým nadíde noc. Veľa šťastia, smelý cudzinec, pozdrav tvojim statočným druhom. Ponáhľam sa.

Sprievodca zmizol a Kavi hľadel za ním zadumane. Nie, dnes ešte nebudú môcť odtiaľto odísť a nechať umierajúcich napospas hyenám. Ak je neďaleko voda, tým skôr tu musia zostať.

Vrátil sa k priateľom, ktorí sa radili, čo robiť. Keď chlapi zahnali smäd a hlad, začali triezvejšie uvažovať o ďalšom.

Všetkým bolo jasné, že na sever sa pustiť nemôžu — treba im odísť čím prv a čím najďalej od rieky. No v otázke, či sa vybrať na juh alebo na východ, sa ich mienky nezhodovali.

Ázijčania, ktorých bolo takmer polovica, nechceli ísť hlbšie do vnútrozemia k čiernym a nástojili na ceste na východ. Nubijci tvrdili, že za tri týždne dôjdu na breh úzkeho mora, ktoré delí Nubiu a Áziu, a boli odhodlaní znova sa pustiť cez púšť, len aby boli čím prv doma.