Na hranici Oekumeny

Nažive zostalo sedemdesiattri otrokov. Ostatní buď zahynuli, alebo boli smrteľne dokaličení. Etrusk a Kidogo vyhľadali Pandiona medzi nehybnými telami v zdlávenej tráve a odniesli ho do tieňa. Kavi ho prezrel, no nenašiel na ňom smrteľné rany. Remd bol mŕtvy. Zahynul aj zápalistý vodca Amuov a statočný Líbyjec Achmi ťažko stenal, umierajúc s rozmliaždenou hruďou.

Kým otroci rátali svoje straty a prenášali umierajúcich pod stromy, vojaci dovliekli obrovské drevené dno z klietky, prevalili naň zviazaného nosorožca a ťahali ho po valcoch k rieke.

Kavi podišiel k hlavnému lovcovi.

— Rozkáž im, — ukázal na vojakov, — aby nám pomohli odniesť ranených.

— Čo chceš s nimi robiť? — spýtal sa veliteľ a nevoľky si s úctou obzeral mocného Etruska.

— Odvezieme ich dolu. Možno daktorí vydržia do Ta-Kemu a dočkajú sa umných lekárov, — odvetil Kavi ponuro.

— Kto ti povedal, že sa vrátite do Ta-Kemu? — prerušil ho veliteľ.

Etrusk sa mykol a zaspätkoval.

— Akože, vari slová vládcu Juhu boli klamstvom? Vari nie sme slobodní? — skríkol Kavi.

— Nie. Veľký teba, nehodného, neoklamal — ste slobodní! — Pri týchto slovách hlavný lovec podal Etruskovi malý papyrusový svitok. — Tu je jeho rozkaz.

Kavi opatrne prevzal vzácnu listinu, ktorá z otrokov urobila slobodných ľudí.

— Keď je tak, prečo teda… — začal.

— Mlč! — pyšne ho zavrátil hlavný lovec, — a počúvaj! Ste slobodní tu, — veliteľ zdôraznil posledné slovo, — a môžete ísť, kam sa vám zachce: ta, ta, alebo ta, — veliteľova ruka ukázala na západ, na juh a na východ, — ale nie do Ta-Kemu a do poddanej nám krajiny Nub. Ak nepočúvnete, znova sa stanete otrokmi. Nazdám sa, — zakončil tvrdo, — že si na slobode rozmyslíte a všetci sa vrátite k nohám nášho pána, aby ste slúžili vyvolenému národu Čiernej zeme, ako vám bol osud predurčil.

Kavi podišiel dva kroky dopredu a v očiach sa mu zablyslo. Vystrel ruku k jednému z vojakov, ktorý zmätene pozrel na hlavného lovca, a vytrhol mu spoza pása krátky meč. Potom obrátil ligotavú zbraň ostrím nahor, pobozkal ju a rýchlo povedal v svojej materčine, ktorej nikto nerozumel: — Prisahám na najvyššieho boha blesku, boha smrti, ktorého meno nosím, že napriek všetkým nástrahám prekliateho národa vrátim sa živý do vlasti. Prisahám, že do tej chvíle nebudem mať pokoja, kým s mocným oddielom neprídem na brehy Kemtu a za všetko sa neodplatím.

Kavi zakrúžil mečom nad poľanou s roztrúsenými telami a z celej sily si ho šmaril k nohám. Zbraň sa hlboko zabodla do zeme. Potom sa zvrtol a zamieril k druhom, no odrazu sa znova obrátil.

— O nič ťa už nežiadam, — pristavil hlavného lovca, ktorý sa vzďaľoval s poslednou skupinou vojakov, — len rozkáž, aby nám nechali niekoľko kopijí, nožov a lukov. Musíme chrániť svojich ranených.

Hlavný lovec mlčky prikývol a vykročil k rieke po širokej stope zdlávenej trávy, ktorú zanechala klietka s nosorožcom.

Kavi pretlmočil druhom celý rozhovor. Výkriky hnevu, tlmené kliatby a bezmocné hrozby sa miešali s tichým žalostným stenaním umierajúcich.

— O tom, čo budeme robiť, porozmýšľame neskoršie! — zvolal Kavi. — Najsamprv musíme vyriešiť, čo s ranenými. K rieke je ďaleko, ustali sme, neuvládzeme ta doniesť ranených. Trochu si oddýchneme, potom päťdesiati nech sa vyberú k rieke, dvadsiati zostanú strážiť — naokolo je veľa dravcov, — Kavi ukázal na zohnuté škvrnité chrbty hyen, ktoré priťahoval pach preliatej krvi. Nad poľanou krúžili obrovské vtáky s holými krkmi; spúšťali sa a znova vzlietali.

Suchá zem rozpálená slnkom sálala páľavou. Sieť slnečných škvŕn pod stromami sa ledva chvela, smutne znelo v žeravom tichu hrkútanie divého holuba. Bojový zápal z otrokov vyprchol, rany boleli, zodratá koža pálila a svrbela.

Remdova smrť naplnila Kaviho zádumčivosťou — šuhaj bol jedinou nitkou, čo spájala Etruska s ďalekou vlasťou. Teraz sa aj táto tenká nitka pretrhla.

Kidogo nedbal na vlastné rany a sedel u Pandiona. Mladý Helén doista utrpel ešte nejaké vnútorné zranenie a nepreberal sa. Cez zoschnuté pery sa mu dral sipľavý dych. Černoch sa zopár razy poobzeral po priateľoch, mlčky ležiacich v tieni. Napokon vyskočil a požiadal ich, aby išli k rieke raneným po vodu.

Chlapi stenajúc sa začali dvíhať. Odrazu pocítili neznesiteľný smäd, čo im spaľoval a rozožieral telo.

Ak sa tak žiadalo piť zdravým, ako asi trpeli ranení, nemí od vyčerpania! A k rieke bolo najmenej dve hodiny rýchlej chôdze!

Znezrady sa za kriakmi ozvali hlasy — na poľane sa objavilo pol stotiny vojakov s vodou a poživňou. Egypťania v oddieli neboli — prišli iba Nubijci a černosi, vedení dvoma sprievodcami.

Len čo uvideli miesto boja, razom zmĺkli. Zamierili ku stromu, pod ktorým stál Kavi, a mlčky mu položili k nohám hlinené a drevené nádoby, zo desať kopijí, šesť lukov s kušami plnými šípov, štyri ťažké nože a šesť štítov z hrošej kože vybíjaných meďou.

Chlapi sa dychtivo hodili ku krčahom. Kidogo chytil nôž a zlostne gániac prehlásil, že zabije každého, kto sa dotkne vody.

Z dvoch nádob najprv napojili ranených, potom sa napili ostatní.

Vojaci sa bez slova vzdialili.