Na hranici Oekumeny

Bolo tam aj veľa hrochov. Pandion, Etruskovia a ostatní otroci zo severných krajín sa už dávnejšie zoznámili s týmto ohyzdným obyvateľom rieky, ktorého Egypťania volali „chte“. Hrochy sa ľudí nebáli a bez príčiny na nich neútočili. V diaľke pred zelenou stenou tŕstia bolo vidieť množstvo veľkých zelených škvŕn, ktoré prezrádzali hrochy odpočívajúce v širokých úsekoch doliny, kde sa rieka rozlievala ako hladké, jagavé zrkadlo. Mokrá koža zvierat bola sivobelasá. Ťarbavé tučné netvory pokorovali člny s hlavami vystrčenými nad hladinu. Neraz pohrúžili do vody aj štvorhranné papule a vtedy sa im nad sčerenou, kalné žltou hladinou tmaveli iba čelá s malými okrúhlymi ušami, trčiacimi dopredu. Ich oči, posadené v hrbolkoch lebky, tupo hľadeli na ľudí.

Tam, kde sa zo dna dvíhali žulové skaliská a tvorili prahy a víry, boli medzi útesmi hlboké jamy s pokojnou priezračnou vodou. Raz, keď otroci ťahali čln popri žulovom balvane, zbadali na dne tmavej jamy obrovského hrocha pomaly kráčať na krátkych nohách. Pod vodou malo zviera celkom tmavú farbu. Skúsení černosi vysvetlili priateľom, že chte sa často prechádza po riečnom dne a hľadá korene vodných rastlín.

Údolie sa naposled prudko skrútilo. Od veľkého úrodného ostrova, husto obývaného, viedlo takmer rovno na juh. K cieľu už nebolo ďaleko.

Skalnatý okraj doliny sa znížil, pretínali ho široké suché rokliny, kde-tu porastené hájmi s pichľavými stromami.

Keď prechádzali cez piaty prah, prevrátili sa dva člny. Utopilo sa jedenásť chlapov, ktorí nevedeli dobre plávať.

Nad piatym prahom sa sprava vlieval do Nílu prvý prítok. Široké ústie prítoku, ktorý sa volal Riekou vôní^[75], splývalo s hlavným tokom v rozsiahlej húštine šašiny a papyrusu. Nepreniknuteľná zelená stena, až dvanásť lakťov vysoká, zbrázdená kľukatými zálivmi a ramenami, zahatávala vchod do ústia rieky. A na brehoch, roztrieštených na jednotlivé pásma kopcov, čoraz častejšie videli húštiny stromov. Ich pichľavé pne boli vždy vyššie a húštiny ako dlhé tmavé stuhy sa vzďaľovali od rieky do hlbín neznámej, neobývanej zeme. Na svahoch sa ježili chumáče tvrdej trávy, ktorá vo vetre ticho šelestila. Blížil sa okamžik, keď bude treba zaplatiť za slobodné cestovanie bez reťazí a temnice. Otrokom v srdciach mocnel tajný nepokoj.

„Čoskoro nadíde strašná skúška: jedni sa zachránia za cenu krvi a múk svojich druhov, druhí padnú ako vykupiteľská obeť a naveky zostanú v neznámej krajine,“ rozhutoval Kavi a nevdojak si obzeral priateľov, snažiac sa predstaviť si ich budúcnosť.

Krajina vyššie proti rieke bola čoraz rovinatejšia. Močaristé brehy lemovali ligotavú riečnu hladinu tmavozelenou čiarou vysokej trávy a ťahali sa ďaleko, kam oči dovideli. Nad riekou sa nakláňali hviezdicové metlice papyrusu a spestrovali rovné, jednotvárne brehy. Trávnaté ostrovy drobili tok na bludiská úzkych ramien. Voda medzi vysokými múrmi zelene bola tmavá, tajomná. Tam, kde bol breh tvrdší, cestovatelia videli veľké plochy suchej a dopukanej hliny, rozrytej stopami zvierat. Vtáky, ponášajúce sa na bociany, ale vysoké ako človek, udivovali vzbúrencov obludnými zobákmi, ktoré vyzerali ako ťažké kostené truhlice s dravo zahnutým okrajom na vrchnáku. Vtákom spod previsnutých viečok hľadeli žlté oči.

Za ústím Rieky vôní, na sklone druhého dňa cesty, dolina rovná ani kopija obrátila sa na východ a cestovatelia na pobrežnom výbežku uvideli riedky dym z dvoch vatier. Bolo to znamenie. Lovci a nubijskí sprievodcovia, ktorí išli vopred, tu čakali so zvesťou, že zvera vysliedili.

V noci sa vybralo sto štyridsať otrokov pod dozorom vojakov pešo na západ od rieky. Na rozpálenú zem sa spustil teplý a výdatný dážď. Vlhké výpary omamovali chlapov, ktorí pod večne jasným nebom Ta-Kemu dávno zabudli na dážď.

Lovci kráčali tvrdou trávou, čo im siahala vyše pása. Zavše sa pred nimi objavili čierne obrysy osamelých stromov. Kol-dokola vyli a brechali šakaly a hyeny, prenikavo mraučali divé mačky, akési nočné vtáky sa ohlášali zlovestnými kovovými hlasmi. Nový kraj sa neurčito a tajomne rozplýval v temrave a pred obyvateľmi Ázie a severných brehov sa odhaľovala krajina, pulzujúca životom, nezávislá na človeku, nepokorená.

Vpredu sa vynoril obrovský strom a zaclonil polovicu neba. Okolo pňa, hrubšieho ako najväčšie obelisky v Čiernej zemi, sa výprava uložila na nocľah, ktorý pre mnohých bol azda posledný. Pandion nezaspal. Vzrušený nadchádzajúcou bitkou započúval sa do hlasov africkej stepi.

Kavi sa zhováral pri vatre s lovcami o tom, ako a čo zajtra urobia.

Napokon si aj on ľahol a s ťažkým vzdychom sa poobzeral po druhoch, ktorí nepokojne driemali alebo ležali s otvorenými očami, iba Kidogo spal bezstarostne. Ležal medzi Pandionom a Remdom — štyria priatelia sa cestou ani na chvíľu neodlúčili. Černochova bezstarostnosť sa Etruskovi zdala najvyššou mierou chrabrosti, nedostupnou ani jemu, skúsenému vojakovi, čo neraz stál smrti zoči-voči.