Na hranici Oekumeny

— Draho nám predávaš slobodu, vznešený pane, no my ju kúpime, — povedal Etrusk a obrátil sa k svojim druhom. — Strašný zver nie je horší ako zlaté bane i viac sa tu možno úfať…

Kabuefta sa vzdialil, zajatcov zase zavreli do temníc. Veliteľ Juhu dodržal sľub — vzbúrencov lepšie živili, sňali im putá a dva razy denne ich vodili k Nílu, aby sa mohli vykúpať v zátoke ohradenej proti krokodílom.

O dva dni sa sto päťdesiatštyri otrokov pripojilo k oddielu vojakov a poľovníkov a vybrali sa proti prúdu na tridsiatich ľahkých člnoch spletených z trstiny.

Cesta bola ďaleká. Obyvatelia Čiernej zeme rátali od Brány Juhu po šiesty prah Nílu štyri milióny lakťov. Rieka, ktorá cez krajiny Vavat a Iertet tiekla takmer rovno, tvorila v krajine Kuš^[72] dve obrovské slučky — jednu na západ, druhú na východ.

Hlavný lovec sa veľmi náhlil. Cesta mala trvať dva mesiace a o deväť týždňov nastanú dažde. Boj s prudším prúdom by ich zdržal. Splaviť loď s lapeným zvieraťom cez prahy možno iba za veľkej vody. Tak im nezostane veľa času na spiatočnú cestu.

Otrokov celou cestou dobre chovali. Hoci chlapi každý deň tvrdo robili, cítili sa zdravší a mocnejší. Ťahali naložené člny, proti prúdu, prudkému najmä na prahoch. Rozdiel medzi divými priestormi neznámej krajiny a čiernou jamou, kde čakali na krutý ortieľ, bol nesmierny. Ale pracovali zo všetkých síl, bodrí, posilnení na duchu i na tele. Hlavný lovec bol spokojný a nešetril s poživňou — dodávali ju dediny a mestá, kadiaľ prechádzali.

Hneď ako vyplávali z mesta Neb, Pandion a jeho druhovia uvideli prvý nílsky prah. Rýchly tok zovretý skaliskami sa trieštil na niekoľko prúdov besniacej spenenej vody, ktorá sa s hukotom valila zráznym korytom medzi labyrintmi čiernych skalnatých ostrovčekov. Pre člny loveckej výpravy nebol ani prvý ani ďalšie nílske prahy vážnou prekážkou. Otroci sa zoradili do reťaze a po pás vo vode postrkovali člny od jedného ostrovčeka k druhému. Zavše museli prenášať člny na pleciach po skalnatom vymletom brehu. Deň po dni sa lovci predierali ďalej na juh.

Prešli už popri jaskynnom chráme^[73] na ľavom brehu rieky. Pandionovu pozornosť zaujali štyri, obrovské tridsaťlakťové postavy, ktoré stáli v skalnatom výklenku. Obrovské sochy faraóna — dobyvateľa Sotepenry — akoby strážili vchod do chrámu.

Výprava prekonala druhý nílsky prah, ktorý sa tiahol na deň cesty.

Vyššie ležal ostrov Uronartu s perejami Semne. Na jeho dopukaných brehoch stála veličizná pevnosť — „Zahnanie divochov“. Vystavali ju pred deväťsto rokmi, za vlády faraóna — podmaniteľa krajiny Nub^[74].

Hrubé múry z nepálených tehál vysoké dvadsať lakťov boli neporušené; opravovali ich každých tridsať rokov. Na skaliskách bolo vidieť staré kamenné platne s nápismi, ktoré zakazovali černochom vstup do krajiny Kemt.

Chmúrna popolavá pevnosť so štvorhrannými vežami v rohoch, s úzkym schodišťom v skale, sa týčila ako zosobnenie pyšnej moci kemtskej ríše. No nik z otrokov ani len netušil, že časy neobmedzenej sily Kemtu sa už pominuli, že ríšou postavenou na práci miliónov porobených otriasajú časté povstania a ohrozuje ju narastajúca sila nových národov.

Cestou prešli ešte okolo štyroch pevností. Člny preplávali ostrú zákrutu, uprostred ktorej sa rozkladalo mestečko Gem-Aton. Vystaval ho onen zavrhnutý faraón, v ktorého rozrumenom sídelnom meste Pandion objavil sochu záhadnej devy. V Gem-Atone žili Egypťania, ktorí v dávnych časoch boli vyhnaní, alebo sami zutekali z Čiernej zeme. Na konci zákruty sa rieka obracala v pravom uhle a narážala na strmé útesy tmavého pieskovca. Tu sa začínali tretie vodopády, dlhé vari stotisíc lakťov. Tadiaľto sa lovci predierali plné štyri dni.

Štvrtý prah, povyše veľkého mesta Napata — kráľovského sídla krajiny Nub — bol ešte dlhší a zdržal cestovateľov päť dni. Napokon tu stratili ešte dva dni, pokým sa hlavný lovec dohováral s vladármi Kuše. Na štvrtom prahu výpravu predišli tri člny s Nubijcami, ktorých poslali napred, aby zvera vysliedili.

V údolí rieky, boli osady oveľa zriedkavejšie ako v Ta-Keme. Samotná dolina sa tu úžila a skaliská pustej vrchoviny, pomedzi ktoré sa rieka predierala, bolo vidieť cez ľahký opar horúceho vzduchu. Stovky krokodílov, neraz obrovských rozmerov, sa skrývali v šášorí alebo nehybne hliveli na piesočnatých plytčinách a natŕčali čiernozelené chrbty žeravému slnku. Niekoľko neopatrných otrokov a vojakov skončilo v zubiskách nemých jašterov priam pred očami svojich priateľov.