Na hranici Oekumeny

— Časy Mencheperrove a Sotenperove sa dávno pominuli — nehodní obyvatelia krajiny Nub sa už neskláňajú v pokore. Senofri vie, s akými ťažkosťami a úskokmi udržujeme chúťky ich hladných úst… Nie, to nejde, rozkaz musíme vykonať sami…

— A keby, sa miesto vojakov obetovali otroci? — obozretne nadhodil Senofri.

Zamyslený Kabuefta ožil: — Pri bohyni Maat^[69], máš pravdu, múdry veliteľ vojsk! Vezmem z väzníc vzbúrencov a utečencov, najodvážnejších otrokov. Tí netvora chytia!

Hlavný lovec sa pochybovačne usmial: — Si múdry, vládca Juhu, ale smiem sa spýtať, ako prinútiš otrokov, aby išli proti strašnému netvorovi na istú smrť? Hrozby nepomôžu — proti smrti im môžeš postaviť zase len smrť. Aký bude v tom pre nich rozdiel?

— Poznáš lepšie zvieratá ako ľudí, Nezi, preto ľudí nechaj na starosť mne. Sľúbim im slobodu. Tí, čo už raz išli za slobodu na smrť, pôjdu aj druhý raz. A práve preto si vyberiem povstalcov.

— A splníš sľub? — poznove sa spýtal Nezi.

Kabuefta naduto otrčil spodnú gambu: — Veľkosť vládcov Juhu mi nedovolí ponížiť sa pred otrokmi lžou, lež tí sa nevrátia. Nechajme to! Radšej mi povedz, koľko chlapov treba, aby chytili zviera a ako ďaleko sú miesta, kde ono žije.

— Treba najmenej dvesto chlapov. Polovicu z nich zver rozdupe, ostatní sa naň hodia a zviažu ho. O dva splny začne sa doba povodní, v krajine Nub bude pršať, tráva v stepi sa zazelenie. Vtedy sever pôjde na sever za pašou a bude ho možno nájsť pri samej rieke dakde pri šiestom prahu.

Najdôležitejšie bude chytiť ho blízko rieky, lebo inakšie vojaci neprivlečú ozrutu, čo váži za sedem býkov, živú. A po rieke ho dopravíme vo veľkej klietke až do Mesta…

Správca Juhu rozhutoval, čosi počítal, šemotil gambami.

— Chet^[70]!, — povedal naostatok. Sto päťdesiat otrokov stačí, ak sa budú statočne biť. Sto vojakov a dvadsať lovcov a sprievodcov. Ty, Nezi, budeš im všetkým veliť. A hneď sa prichyť do roboty! Senofri vyberie spoľahlivých vojakov a pokojných černochov^[71].

Hlavný lovec sa poklonil.

Hodnostári opustili komnatu a uškrnuli sa nad novým príkazom pre Neziho.

Kabuefta začal diktovať pisárovi list veliteľovi väzníc v oboch mestách, ležiacich pri Bráne — Neb i Sevene.

Zlatá step

Pri päte schodišťa, ktoré sa spúšťalo z kopca k južnému výbežku ostrova Neb, stála skupina otrokov, prikovaných k veľkým bronzovým kruhom na stĺpoch z červenej žuly. Bolo tu všetkých sto štrnásť utečencov, čo zostali nažive, a ešte štyridsať černochov a Nubijcov, chlapov drsných tvárí, s telom zjazveným od utŕžených úderov. Dlho sa trápili na horúcom slnku a čakali na svoj osud.

Napokon sa hore na schodišti objavil vysoký mužský v bielom rúchu; na čele, na hrudi a na čiernej barle sa mu jagalo zlato. Zostupoval pomaly v tôni dvoch vejárov, ktoré niesli nubijskí vojaci. Vladára obkolesovali niekoľkí — súdiac podľa odevu — vysokí hodnostári. Bol to Kabuefta — veliteľ Brány Juhu.

Vojaci sa rýchlo zoradili okolo otrokov. Väzenský pisár, ktorý otrokov sprevádzal, vystúpil dopredu a poklonil sa po zem.

Kabuefta pokojne, s meravou tvárou zišiel dolu a podišiel až k otrokom.

Premeral si zástup opovržlivým pohľadom a nedbanlivo čosi utrúsil úradníkovi. Z hlasu mu znela tichá spokojnosť. Veliteľ Brány Juhu klopol barlou — jej medený koniec zarinčal o kamennú dosku.

— Hľaďte všetci na mňa a počúvajte! Tých, čo nerozumejú kemtskému jazyku, nech odvedú naľavo — vysvetlí sa im neskoršie.

Vojaci chytro vyplnili rozkaz a odviedli nabok pätnásť černochov.

Kabuefta začal hovoriť hlasno a pomaly ľudovou rečou, vyhľadávajúc vhodné slová. Bolo vidieť, že vládca Juhu sa často stretal s cudzincami.

Veľmož vysvetlil otrokom, čo ich čaká, a netajil, že mnohí zahynú. No všetkým, ktorí sa zachránia, sľúbil slobodu. Väčšina vzbúrencov prejavila súhlas spokojným pokrikom, menšia časť zaťato mlčala — ale nikto neodmietol.

— Chet! — pokračoval Kabuefta a pohľadom znova preletel vychudnuté a špinavé telá. — Rozkážem, aby vás dobre chovali a aby ste sa mohli umývať. Cesta cez päť prahov Chapi je namáhavá, je rýchlejšie plaviť sa na ľahkých člnoch. Rozkážem, aby vám sňali putá, ak sa zaprisaháte, že neujdete. — Radostné výkriky prerušili jeho reč. Počkal, kým stíchli, a pokračoval: — No okrem prísahy čujte môj rozkaz: za každého utečenca jeho desať najlepších priateľov poviažu, zoderú z nich kožu, posypú soľou a pohodia na piesočnaté roviny, krajiny Nub. Kto sa pri lapaní zvera zľakne a utečie, bude vystavený ukrutným mukám, lebo obyvateľov krajiny Nub som varoval a pohrozil im prísnymi trestami, ak utečencov nevypátrajú a nevydajú.

Koniec reči vypočuli otroci v ponurom mlčaní. Kabuefta si to nevšímal a znova si začal chlapov obzerať. Skúsené oko mu pomohlo dobre vybrať.

— Vystúp! — ukázal na Kaviho. — Ty budeš veliteľom lovcov, prostredníkom medzi mojimi poľovníkmi a svojimi druhmi.

Kavi sa nenáhlivo poklonil — tvárou mu mykol trpký úsmev.