Na hranici Oekumeny

Chladnokrvnejší zostali na mieste ako skamenetí a rozmýšľali, kde nájsť záchranu. Vojakom Čiernej zeme sa naozaj pošťastilo: dolapili utečencov vo chvíli, keď boli úplne vyčerpaní. Keby v nich bolo čo len polovica bývalej energie, väčšina vzbúrencov by radšej volila smrť v nerovnom boji ako nové zajatie. No teraz neodporovali vojakom, ktorí sa blížili s napnutými lukmi. Boj za slobodu sa skončil. Teraz boli tisíckrát šťastnejší tí, čo spali večný spánok medzi pohodenými zbraňami.

Zmučení rabi stratili nádej na slobodu a boli pokorení a nevšímaví.

Zakrátko sa všetci sto štrnásti pod údermi korbáčov vliekli nazad s rukami sputnanými vzadu, skovaní po desiatich reťazami na krku.

Niekoľkí vojaci sa šli na miesto— katastrofy presvedčiť, či ostatní naozaj zahynuli.

Prenasledovatelia dúfali, že za každého lapeného otroka dostanú odmenu, a len to zachránilo utečencov od nemilosrdnej smrti. Ani jeden z nich nezahynul na spiatočnom pochode, hoc išli nahí, poviazaní, hladní a bičovaní. Karavána postupovala pomaly, obchádzala piesočnaté kopce.

Pandion sa vliekol ľahostajný ku všetkým vonkajším dojmom a neodvážil sa pozrieť na svojich súdruhov. Ani údery korbáčom ho nevytrhli z meravosti. Jediná spomienka, čo mu zostala zo spiatočnej cesty v pamäti, bol okamih, keď prišli do údolia Nílu neďaleko mesta Abidu.

Veliteľ oddielu zastavil karavánu a vyzeral prístav, kde mala na chytených otrokov čakať bárka. Zajatci sa zhŕkli na okraji úbočia, niektorí klesli na zem. Raňajší vetrík donášal k nim vôňu čerstvej vody.

Pandion, ktorý stál, zbadal znenazdajky na kraji púšte nežné belasé kvietočky. Pohojdávali sa na tenkých stopkách a šírili jemnú vôňu.

Pandionovi preletelo mysľou, že stratená sloboda mu posiela posledný pozdrav.

Mladý Helén zašemotil dopukanými krvácajúcimi perami, z hrdla sa mu vydrali neisté, slabé zvuky. Kidogo, ktorý sa na zastávkach znepokojene obzeral za— priateľom — prikuli ho k inej reťazi — pozorne načúval.

— Belasé… — doletelo k nemu posledné slovo a Pandiona poznove zašla meravosť.

Utečencom sňali putá a nahnali ich na bárku, ktorá ich zaviezla do predmestia hlavného mesta. Tam ich ako veľmi nebezpečných a zaťatých buričov uvrhli do temnice, kde mali vyčkať, kým ich nepošlú do zlatých baní.

Temnicou bola hlbočizná jama, vykopaná v suchej, tvrdej pôde, obložená tehlami, preklenutá vysokými klenbovými oblúkmi. Namiesto okien boli úzke štrbiny, namiesto dverí šikmý otvor v povaline, kade im spúšťali vodu a hádzali potravu.

Večné pološero v jame bolo pre otrokov dobrodením: mnohým sa od oslnivého svetla na púšti zapálili oči. Keby museli zajatci zostať na slnku, doista by boli oslepli.

Akým utrpením bol pobyt v smradľavej jame po niekoľkých dňoch slobody!

Väzni boli úplne odrezaní od sveta, nik sa nestaral o to, čo cítia a prežívajú.

A predsa, len čo sa trocha prebrali, znova sa čomusi úfali, hoci ich položenie bolo beznádejné.

Kavi opäť svojím drsným spôsobom vyjadroval myšlienky, ktorým všetci rozumeli. Opäť sa ozval Kidogov smiech a výkriky Líbyjca Achmiho. Len Pandion sa ťažšie spamätával zo zmarených nádejí. Zavše nahmatal v opasku Jachmosov dar, no; videlo sa mu porúhaním vytiahnuť nádherný kameň tu, v hnusnej tmavej jame. A potom — oklamal ho, nemá čarovnú moc, nepomohol mu ku slobode.

Raz Pandion jednako len ukradomky vytiahol modrozelený kryštál a podvihol ho k sliepňavému lúču, čo sa predieral štrbinou. Keď pozrel na radostnú prievidnosť kameňa, nanovo sa v ňom rozhorela vôľa žiť a bojovať. Stratil všetko — na Tessu nesmie ani pomyslieť, nesmie si obnoviť obrazy vlasti, zostal mu iba tento kameň ako sen o mori, o bývalom naozajstnom živote. A odvtedy sa často kochal pohľadom na kameň. V jeho priezračnej hĺbke nachádzal útechu, bez ktorej by; nebol mohol žiť.

Desať dní prežil Pandion s priateľmi v podzemí. O ich osude rozhodli ľudia, vládnuci tam hore, bez vyšetrovania, bez súdu. Znenazdajky sa otvoril vchod a do diery spadol drevený rebrík. Otrokov vyviedli von a oslepených denným svetlom ich zviazali a po šiestich skuli reťazou.

Potom ich odviedli k Nílu a nalodili na veľkú loď, ktorá hneď vyplávala hore prúdom. Vzbúrencov posielali na južnú hranicu čiernej zeme, k Bráne Juhu^[59], kde ich čakala posledná a nenávratná cesta do strašných zlatých baní v krajine Nub^[60].

Dva týždne nato, ako utečenci vymenili podzemný žalár za plávajúci, päťstotisíc lakťov proti prúdu na juh od hlavného mesta Ta-Kemu, v honosnom paláci veliteľa Brány Juhu na ostrove Neb sa stalo toto: Veliteľ Brány Juhu a súčasne správca provincie Nub, ukrutný a panovačný Kabuefta, ktorý sa sám považoval za druhého človeka po faraónovi, pozval si veliteľa svojich vojsk, hlavného lovca a hlavného sprievodcu južných karaván.

Kabuefta vystrojil pozvaným bohatú hostinu na balkóne paláca.

Zúčastnil sa na nej aj hlavný pisár. Mocný a svalnatý Kabuefta pyšne ako faraón sedel za vrchstolom vo vysokom kresle z ebenu a slonoviny.

Niekoľkokrát zachytil spýtavé pohľady, ktoré si vymieňali pozvaní hodnostári, a v duchu sa uškŕňal.