Na hranici Oekumeny

No ostatní zachmúrene sa odvracajúc šli ďalej. Stenanie zatíchalo vzadu, za mäkkými obrysmi pieskových hôr. Piesok, piesok, obludne rozpálené priestranstvo, nedozierne, tiché, zlovestné, akoby zaplavovalo celý svet morom dusivých, sypkých plameňov.

Vpredu, v zlatistom ohni slnka sa mihol strieborný záblesk. Líbyjec slabo povzbudivo vykríkol. V diaľke na hnedom pozadí sa čoraz jasnejšie črtali jagavé belasé škvrny. Boli to pruhy zeme, pokryté kryštalickou soľou.

Piesočnaté kopce sa znižovali a zakrátko ich vystriedali hŕby uľahnutého piesku. Nohy vykročili ľahšie, oslobodené od dolípavého objatia sypkej zeminy. Tvrdá žltá pôda mriežkovaná tmavými trhlinami sa podobala dláždeniu v palácových alejach. Slnko bolo ešte na celú dlaň od poludňajšieho vrcholu a zbuntovaní rabi už dorazili k nevysokému výbežku hnedého, žilkovaného skaliska a zamierili v pravom uhle naľavo, na juhozápad. V krátkej preliačine, ktorá rozčesla skalnú stenu, bola stará studňa — prameň s čistou studenou vodou.

Aby sa ta nevrhli chlapi šialení smädom, Kavi postavil najmocnejších ku vchodu do úžľabiny a najprv sa dal napiť najnevládnejším.

Slnko už dávno prešlo cez poludnie a utečenci len pili a pili. Odplazili sa do tieňa s odutými bruchami a po chvíli sa zase vrátili k vode. Beženci okriali, ozvala sa rýchla reč húževnatých černochov, prerývaný smiech, mierne škriepky… Aj keď sa osviežili, radosť ich neopanovala — v pieskovom bludisku zomieralo veľa verných priateľov, ktorí práve vykročili na cestu slobody, smelo sa bili, opovrhovali smrťou a obetavo spojili svoje nadšenie s úsilím tých, čo sa zachránili.

Pandion žasol, ako sa zmenili otroci, s ktorými prežil v šene toľký čas.

Zmizla ich tupá ľahostajnosť, čo ani rovnaká pečať spočívala na vysilených, zmorených tvárach. Oči, predtým mútne, ľahostajné, živo a vnímavo hľadeli naokolo, črty drsných tvárí akoby sa boli vyhranili. To už boli ľudia, nie otroci. Pandion si spomenul, že mal Kavi pravdu, keď mu vyčítal, že podceňuje svojich druhov. Neskúsený Helén vtedy ešte nechápal ľudí. Zbedačenie z dlhého otroctva považoval za vrodenú vlastnosť.

Chlapi si políhali pod skaliská a zakrátko tvrdo spali. V ten deň sa ešte nemuseli báť, že ich budú prenasledovať. Kto — okrem ľudí odhodlaných zomrieť za slobodu — by dokázal cez deň prejsť blčiacim peklom piesočnatého mora?

Beženci odpočívali do západu slnka a rozboľavené nohy vládali zase kráčať. Tú trochu poživne, ktorú najmocnejší dokázali preniesť cez púšť, si rovnako podelili.

Čakal ich dlhý pochod k ďalšiemu prameňu. Líbyjec pripomínal, že treba napredovať celú noc, zato na svitaní budú znova pri vode. Za týmito studňami ležia opäť piesočnaté kopce, posledné pred veľkou oázou. Ak sa vyberú na cestu podvečer, keď sa slnko skloní na juhozápad, už v noci dorazia do oázy, kde dostanú sa najesť. To značí, že im prichodí vydržať deň a noc bez jedla.

Tým, čo už toľko prežili, sa to nezdalo strašné. Hlavne, že sú slobodní a čoraz väčšmi sa vzďaľujú od prekliatej krajiny, že je stále menej pravde podobné, že ich chytia.

Západ uhasínal, na horiace uhlíky sa sypal sivý popol. Utečenci sa naostatok do vôle napili a pustili sa ďalej.

Umárajúca páľava zmizla, tma rozviata čiernymi krídlami noci nežne pohládzala kožu spálenú ohnivou púšťou.

Kráčali po rovnej náhornej planine, pokrytej ostrým štrkom, ktorý sa im zarezával do nôh.

Okolo polnoci sa spustili do širokej doliny, posiatej sivými kamennými guľami. Čudné gule o priemere jeden až tri lakte ležali všade naokolo, akoby tu boli neznámi bohovia rozhádzali lopty.

Chlapi už nekráčali v zástupe, ale v neusporiadanom húfe zamierili šikmo cez dolinu k vyvýšenine, čo sa črtala ďaleko pred nimi.

Po úmornom dni, keď sa tak kruto prejavovala ľudská slabosť, tichý pokoj noci bol hlboký a zádumčivý. Pandionovi sa zdalo, že nekonečná púšť sa dvíha až k nebeskej klenbe, hviezdy akoby sa dali dočiahnuť v priezračnom vzduchu, preniknutom akýmsi tmavým svitom. Vyšiel mesiac a na tmavú zem sa rozprestrel strieborný koberec svetla.

Oddiel otrokov dorazil k vyvýšenine. Úbočie temer celé pokrýval tvrdý vápenec. Vápencové platne, ktoré do jagava vyleštil jemný piesok hnaný vetrom, ako zrkadlo odrážali mesačný svit a vyzerali ako belasé sklené schodište.

Pandion stúpal po ich šmykľavom chladivom povrchu a zdalo sa mu, že čo nevidieť dosiahne tmavomodrú nebeskú klenbu.

No schody sa skončili a začal sa dlhý zostup na čiernu rovinu, zanesenú hrubým pieskom, ktorá sa rozprestierala na všetky strany. Uzatvárala ju reťaz zubatých skalísk, trčiacich z piesku ako kýpte obrovských brván.

Oddiel došiel ku skaliskám už na svitaní a dlho sa motal v spleti úzkych rozsadlín, kým Líbyjec nenašiel prameň. Z útesov bolo vidieť hradbu nových piesočnatých kopcov, čo ako nepriateľské šíky obkolesovali skaliská, do ktorých sa beženci uchýlili. Hlboké fialkasté tiene ležali medzi ružovými pieskovými svahmi. Stadeto, od vody, sa piesočnatá šírava nezdala taká strašná.