Na hranici Oekumeny

Zrazu Líbyjec Achmi začal zdesene kričať. Kýval rukami a ukazoval k rieke. Z vyvýšeného brehu bolo vidieť ďaleko po prúde. A všade sa mihali nespočetné ohníky fakieľ, zlievajúce sa v jeden mihotavý pruh.

Bodky svietili aj uprostred rieky, hromadili sa na dvoch miestach na brehu, kde pristáli vzbúrenci. Nebolo pochýb — vojenské oddiely sa prepravovali cez rieku a obkľučovali priestor, kde horeli požiare a vzbúrili sa rabi.

A tu povstalci ešte pobehúvali hore-dolu a hľadali spôsob; ako zaútočiť.

Pojedni navrhovali prikradnúť sa k nepriateľovi cez zavlažovací kanál, iní mrhali drahocenné strelivo.

Kavi prebehol pohľadom tmavý dav. Podľa jeho odhadu súcich do boja nebolo viacej ako tristo, a z nich ani polovica nemala nože a kopije a lukov ukoristili do tridsať. Zakrátko stovky strašných kemtských lukostrelcov zasypú ich mračnami dlhých striel a tisíce cvičených vojakov obkolesia húfy rabov, čo len pred chvíľou okúsili slobodu.

Achmi zlostne blýskajúc očami kričal, že je už polnoc — ak sa hneď nevyberú na cestu, bude neskoro.

Líbyjec, Kavi a Pandion stratili nemálo drahocenných chvíľ, kým presvedčili vzbúrených chlapov, bažiacich po boji, že je beznádejné postaviť sa proti vojsku z hlavného mesta. Nástojili, aby sa bez meškania uchýlili do púšte. Časť otrokov sa odtrhla od ostatných a hrnula sa dolu po rieke k akémusi šľachtickému sídlu, odkiaľ sa ozýval krik a mihali sa ohne.

Ostatní — bolo ich čosi vyše dvesto — sa podrobili vodcom.

Čoskoro sa tmavý zástup, vinúci sa ako dlhý had, vtiahol do úzkej rokliny medzi skaly, ešte rozpálené dennou horúčavou. Keď utečenci vyšli z rokliny, rozprestrela sa pred nimi nekonečná rovina, vystlaná pleskom a štrkom. Pandion sa posledný raz obzrel na rieku. Koľko žiaľu, zúfalstva, nádejí aj hnevu prežil pri jej pokojnom toku. Srdce mu prekypovalo radosťou a vďakou k verným druhom.

Oddiel vzbúrencov bol už hodný kus od konca doliny, keď Líbyjec zastavil. Vzadu, na východe, začínalo nebo blednúť. V sivom olovenom šere sa nejasne črtali okrúhle pieskové pahorky, až päťdesiat lakťov vysoké, a ťahali sa až ku zachmúrenému obzoru. Na brieždení púšť mlčala.

Vzduch bol nehybný, šakaly a hyeny stíchli.

— Čo otáľaš ty, ktorý si nás večne duril? — ozvalo sa netrpezlivo zo zadných radov.

Líbyjec im vysvetlil, že sa začína najťažší úsek cesty — nekonečné rady pieskových pahorkov, ktoré budú čím ďalej tým vyššie. Treba ísť v dvojstupe, nepristavovať sa, nedbať na únavu. Kto zaostane, nedôjde.

Líbyjec pôjde vpredu, aby hľadal cestu medzi piesočnatými kopcami.

Vyšlo najavo, že takmer nik sa nestačil napiť a teraz mnohých trápil smäd. Podaktorí nemali ani kúska látky, aby si chránili hlavu a plecia pred slnkom. No už sa nedalo nič robiť.

V reťazi dlhej dvesto lakťov sa pohli ďalej. Predné rady zabočili raz vpravo, raz vľavo, obchádzali sypké svahy — cesta viedla ostrými zákrutami.

Na východe zahorel široký purpurový pruh. Vrcholce piesočnatých kopcov sa sfarbili do zlatista. Ožiarená púšť vyzerala ako more nehybných vĺn, oranžovo-žlto svetielkujúcich. Nočné vzrušenie pomaly utíchalo, otroci sa upokojovali. Blahodarne na nich pôsobila sloboda, šírava púšte a zlatisté diaľky. Namiesto zloby a strachu, clivoty a zúfalstva, v srdciach sa im chvela radosť.

Okolitý svet zjasnel, nebeský blankyt bol ako bez dna. Slnko stúpalo vyššie, jeho lúče, sprvu láskavé, hrejivé, teraz pálili, pripekali.

V labyrintoch dusných úžľabín medzi kopcami piesku sa kráčalo ťažko, pomaly. Tiene vŕškov sa krátili, piesok bol žeravý. No beženci sa nezastavovali, neobzerali. A vpredu pred nimi jednostaj sa vynárali pieskové kopce.

Čas sa míňal, vzduch, slnko a piesok splývali v more plameňov, oslňujúcich, dusiacich, spaľujúcich ako roztavený kov.

Chlapci zo severných prímorských končín trpeli najväčšmi. Aj Pandionovi akoby hlavu zvierali obruče, krv mu divo búšila. Oslepené oči temer nevideli — vírili mu pred nimi oslnivo farebné škvrny a pruhy.

Strašlivá moc slnka premenila piesok na záplavu zlatého prachu, presýteného svetlom.

Pandion blúznil: v rozpálenom mozgu sa mu mihali vidiny.

V purpurových plameňoch sa pohybovali ozrutánske egyptské sochy a tonuli vo fialovom mori. Potom sa more rozostúpilo a kŕdle polozvierat- polovtákov, rútiac sa z kolmých bralísk, kamsi uháňali. A znova sa zoradili do bojového šíku a tiahli proti Padionovi žuloví faraóni z Čiernej zeme.

Mladý Helén, tackajúc sa, trel si oči, udieral sa po lícach, silil sa, aby, videl, čo je skutočné — rozpálené piesočnaté závoje, popriliepané na seba v oslepivom, zlatistosivom svetle. A znovu pred ním zavírila farebná ohnivá meteľ a Pandion začal ťažko blúzniť. Len vášnivá túžba po slobode ho nútila stúpať za čiernymi nohami Kidogovými a tisíce pieskových kopcov ubiehalo dozadu, k Egyptu. Pred bežencami sa vynárali nová reťaze piesočnatých hôr, oddelených hladkými lievikmi, v ktorých na dne sa černela zem.

Zástupom otrokov sa čoraz častejšie niesli chripľavé stony. Tu i tam padali vysilení utečenci na kolená, alebo rovno tvárou na žeravý piesok a prosili druhov, aby ich dorazili.