Na hranici Oekumeny

Kidogo našiel miesto chránené pred slnkom, kde sa ozrutánsky balvan skláňal nad stenami pieskovcových vrstiev, odrezaných na severe hlbokou preliačinou. Medzi útesmi bolo pre všetkých dosť tône, ktorá ich mala chrániť až do západu slnka.

Ustatí chlapi v mihu pospali. Teraz im prichodilo len čakať, kým sa prudké slnko nezačne skláňať a mierniť. Nebo, v noci také blízke, sa opäť vznieslo do nedosiahnuteľnej výšavy a odtiaľ oslepovalo a pálilo, akoby sa mstilo za nočnú prestávku. Čas plynul pokojne, spiacich obkolesoval horúci oceán slnečnej páľavy, ktorý ich delil od rodných miest, kde slnko neničí všetko živé.

Kaviho zrazu zobudili tiché žalostné stony. Etrusk nechápavo zodvihol hlavu a načúval. Kedy-tedy čosi hlasno zapukotalo a zápäť sa ozvalo ťahavé stenanie, plné smútku. Zvuky mocneli, mnohí utečenci sa zobudili a prestrašne sa obzerali. Medzi skalami sa nič ani len nepohlo, všetci boli na svojich miestach, spali, alebo načúvali. Kavi vyduril nerušene spiaceho Achmiho. Líbyjec si sadol, hlasno zívol a potom sa znepokojenému Etruskovi vysmial rovno do tváre.

— Kričia kamene rozpálené slnkom, — vysvetľoval. — To je znak, že páľava ustupuje.

Pukanie kameňov, plné akejsi beznádeje, bežencov skľučovalo. Líbyjec sa vyštveral na útes, priclonil si oči dlaňami, poobzeral sa dookola a vyhlásil, že zakrátko sa pohnú na posledný pochod do oázy; treba sa na cestu napiť.

Hoci sa slnko skláňalo k západu, z pieskových kopcov ešte sálala páľava. Zdalo sa nemožné opustiť tieň a ponoriť sa do toho mora ohňa a žiary. No chlapi sa bez slovka zoradili po dvoch a vykročili za Líbyjcom — také mocné bolo volanie slobody.

Pandion šiel s Kidogom v treťom páre s Líbyjcom Achmim.

Kidogova nevyčerpateľná odolnosť a dobromyseľná veselosť často posmeľovala mladého Heléna, keď ho pochytila bázeň pred strašnou mocou púšte.

Vražedný dych opäť prinútil ľudí nízko skloniť hlavy. Prešli už najmenej pätnásťtisíc lakťov, keď si Pandion všimol, že Líbyjec dáko znepokojnel. Achmi dva razy zastavil kolónu, po kolená v piesku sa štveral na kopce, skúmal obzor. Na otázky neodpovedal.

Kopce klesali a Pandion sa natešene spýtal Achmiho, či sa piesky už nekončia.

— Ešte veľa piesku je pred nami! — chmúrne odsekol sprievodca a obrátil hlavu na severozápad.

Pandion s Kidogom sledovali jeho pohľad a uvideli, že horiace nebo zakrýva olovené mračno.

Odrazu sa ozvali jasné príjemné zvuky — vysoké, spevné, čistého kovového tónu. Akoby za kopcami piesku spustili strieborné píšťaly čarovnú melódiu.

Zvuky sa opakovali, mocneli. Utečencom sa rozbúšili srdcia strachom, čo šírili strieborné tóny akoby nie z tohto sveta.

Líbyjec zastal a so žalostným nárekom klesol na kolená. Vystrel ruky k nebu, prosil bohov o ochranu pred strašnou pohromou. Preľaknutí utečenci sa nahrčili na malý priestor medzi troma piesočnatými vŕškami.

Pandion spýtavo pozrel na Kidoga a prekvapil sa — černochovi celkom spopolavela koža. Mladý Grék prvý raz videl svojho priateľa oblednúť od strachu. Kavi chytil líbyjského sprievodcu za plece, poľahky ho postavil a zlostne sa pýtal, čo sa stalo.

Achmi obrátil k nemu tvár zohyzdenú strachom a pokrytú kropajami potu.

— Piesok v púšti spieva, vábi vietor a s tým priletí aj smrť, — odvetil chripľavo. — Blíži sa piesočná búrka…

Nad oddielom zavialo gniavivé ticho, prerušované iba spievajúcim pieskom.

Kavi stál v rozpakoch — nevedel, čo robiť, a tí, ktorí vedeli, ohúrení strachom mlčali.

Konečne sa Achmi spamätal.

— Vpred, rýchlo vpred! Videl som skalnatú plošinu nezaviatu pieskom: musíme ja dostihnúť! Tu nás smrť neminie — všetkých zasype, a tam... možno sa daktorí zachránia.

Zdesení ľudia utekali za Líbyjcom.

Olovené mračno sa zmenilo na purpurovú hmlu, ktorá zatiahla celé nebo. Z vrcholcov piesočnatých kopcov sa zlovestne kúdolilo, vietor fúkal do rozpálených tvárí roje najjemnejšieho piesku. Nedalo sa dýchať, vzduch akoby bol nasiaknutý žeravým jedom.

No piesočnaté kopce sa už rozostúpili a beženci sa ocitli na kúsku kamenistej pôdy, sčernetej a uhladenej. Hučanie a lomozenie vetra mocnelo, červený oblak zdola rýchlo stemnel, akoby celú oblohu zatiahla čierna opona, iba hore zostal tmavočervený. Bledá slnečná guľa zmizla v hrozivej mrákave. Chlapi sa správali podľa skúsenejších druhov, náhlivo si strhávali zdrapy, čo im kryli boky, plecia a hlavu, zakutrali si do nich tváre a hádzali sa na kameň, pritískajúc sa jeden k druhému.

Pandion sa o voľačo oneskoril. Posledné, čo videl, ho naplnilo hrôzou.

Všetko navôkol sa rozhýbalo. Kamene, veľké ako päsť, hnalo po čiernej pôde sťa suché lístie, keď ho ženie jesenný vietor. Kopce vymrštili proti utečencom hrubé, ovíjajúce sa chápadlá, piesok sa zodvihol a zaplavoval všetko ako povodeň hnaná búrkou. Zvírená masa schmatla Pandiona — šuhaj spadol a nič už nevidel. Srdce mu búšilo a každý jeho úder sa ma ozýval až v hlave. Zrýchlený dych sa namáhavo dral z hrdla a pery sa pokryli tvrdou kôrou.