Na hranici Oekumeny

Vietor svišťal a ujúkal, prehlušovaný hučaním rútiaceho sa piesku. Púšť burácala a revala. Pandion zúfalo zápasil s bezvedomím, do ktorého ho strhávala dusivá, vysušujúca búrka. Bolestne kašlal, aby si očistil hrdlo od piesočného prachu, a opäť zrýchlene dychčal. No darmo sa bránil — napokon predsa len stratil vedomie.

Hrmelo čím ďalej tým hrozivejšie. Rachot búrky sa prevaľoval po púšti ako obrovské, medené kolesá. Kamenistá pôda dunela ako kovový plech, Piesočné zrnká nabité elektrinou vzbĺkali belasými iskierkami a celé kopy letiaceho piesku sa valili plné beláskavej žiary. Zdalo sa, že sa už-už rozprší a osviežujúca voda zachráni utečencov zmučených žeravým vzduchom a ležiacich v bezvedomí. No dážď neprichádzal a búrka vyčíňala ďalej. Tmavú hŕbu ľudských tiel prikrývala čoraz hrubšia vrstva piesku a tlmila nevládne pohyby, zahlúšala tiché stony…

Pandion otvoril oči a na pozadí hviezdnatého neba uvidel Kidogovu čiernu hlavu. Ako neskoršie vysvitlo, černoch sa dlho lopotil, kým vzkriesil svojich priateľov — Heléna a Etruskov.

V tme sa hmýrili ľudia — vyhrabávali zasypaných druhov a načúvali, či sa bezvedomým v hrudiach ozýva slabý záchvev života. Mŕtvych odťahovali nabok.

Líbyjec Achmi s krajanmi, čo sa vyznali v púšti, a niekoľkí černosi sa vrátili ku prameňu. Kidogo zostal u Pandiona. Nevedel sa odtrhnúť od priateľa, ktorý ledva dýchal.

Napokon päťdesiatpäť spola živých ľudí, navzájom sa podopierajúcich, sa vybralo po stopách svojich druhov. Nik nespomenul, že sa azda vracajú v ústrety stíhaniu — každý myslel iba na vodu. Voda potlačila vôľu boriť sa, uhasila všetky úsilia — voda bola majákom v blúznivej horúčke rozpáleného mozgu.

Pandion stratil predstavu o čase. Zabudol, že sa vzdialili od prameňa sotva dvadsaťtisíc lakťov. Zabudol všetko, len to nie, že treba držať druha pred sebou za plece. Vari v polceste začuli pred sebou vravu, ktorá sa zdala nezvyčajne hlasná: Achmi a jeho druhovia náhlili sa im v ústrety a obozretne niesli handry namočené vo vode a dve staré vydlabané dyne, ktoré našli pri prameni.

Chlapi pozbierali v sebe toľko sily, že sa zriekli vody a navrhli Achmimu, aby ju doniesol tým, čo zostali na mieste pohromy.

Bolo treba nadľudskej námahy, aby sa dotackali k studni, lebo síl im ubúdalo každým krokom. Ale všetci mlčky prepustili tých s vodou.

Trasľavá čierna hmla zastierala bežencom zraky, niektorí padali, no keď ich mocnejší povzbudili a podopreli, vliekli sa ďalej. A tak predsa došli.

Voda im vrátila úsudok, osviežila ich.

A len čo sa opäť spamätali, spomenuli si na druhov. Obrátili sa a niesli im v handrách životodarnú vodu. Ich pomoc prišla práve včas. Slnko už vychádzalo. Poslednú skupinu, ktorá ostala na žive, prebrala voda, čo doniesli Líbyjci.

Beženci zastali uprostred pieskov — nevládali pokračovať v chôdzi a nedbali ani na prosby, ani na hrozby. Mokré handry im dodali aspoň toľko sily, že sa dovliekli ku studni.

Tak sa vrátili k vode ešte jedenatridsiati utečenci — dokopy sa ich zachránilo len sto štrnásť — menej ako polovica z tých, čo pred dvoma dňami vstúpili do púšte. Najslabší zahynuli už za prvého pochodu púšťou, teraz strašná katastrofa zahubila veľa mocných bojovníkov. A budúcnosť bola oveľa neistejšia. Nútená nečinnosť skľučovala, ale pokračovať v ceste nevládali. Zbrane odhodili tam, kde ich prepadla piesočná búrka. Keby mali poživeň, sily by sa im vrátili rýchlejšie, no zvyšky jedla si rozdelili ešte začiatkom minulej noci.

Na čistej, bezoblačnej oblohe žeravelo slnko. A tí, ktorí zostali v púšti a v ktorých azda ešte tlela iskrička života, museli bez pomoci zahynúť.

Zachránení sa uchýlili do rokliny medzi skalami, kde ešte včera ležali s tými; ktorí už nežijú. Tak ako včera, aj dnes čakali, no nie kým sa zmierni páľava, ale na noc, dúfajúc, že v nočnom chlade budú môcť aj najslabší pokračovať v borbe s púšťou, čo im zahatáva návrat do vlasti.

Len čo sa zanocilo a hotovili sa na cestu, odrazu sa k nim donieslo oslie híkanie a psí brechot. Najprv sa nazdávali, že je to kupecká karavána alebo oddiel výberčích daní. No čochvíľa sa na tmistej rovine objavili jazdci.

Púšťou sa ohlášali známe výkriky — „aatu!“ Nebolo kam bežať — nebolo čím sa biť, skrývať sa bolo zbytočné — psy by ich vyňuchali. Niekoľkí vzbúrenci padli na zem — opustili ich posledné sily, iní pobehávali pomedzi skalami a v zúfalstve si trhali vlasy. Mladučký Líbyjec žalostne zastenal a z vydesených očú sa mu kotúľali veľké slzy. Amu a Cheriuša stáli so sklonenými hlavami a škrípali zubami. Niektorí sa dali šialene na útek, no psy ich zakrátko zastavili.