Na hranici Oekumeny

Z najvzdialenejšej krajiny za veľkou južnou riekou doviezol Baurdžed modrozelený priesvitný kameň, aký obyvatelia Ta-Kemu nepoznali, Také kamene dobývali v krajine modrých stepi, tri mesiace cesty na juh od Veľkej rieky. Baurdžed daroval kameň bohovi Totovi a Jachmos ho vzal z podstavca sochy.

Jachmos nestihol prečítať celú povesť. Práve keď prišiel k popisu akýchsi čarovných podmorských záhrad, na ktoré cestovatelia natrafili v Azúrových vodách, lampáš zhasol. Zlodej sa horko-ťažko vymotal z podzemia a odniesol si iba nezvyčajný kameň.

Pri dennom svetle bol krištáľ ešte krajší. Jachmos sa s ním nevedel rozlúčiť, ale nepriniesol mu šťastie. Pred Pandionom bola ďaleká cesta do vlasti a Jachmos dúfal, že kameň, s ktorým sa Baurdžed vrátil z neslýchaných diaľok, pomôže aj Helénovi.

— Predtým si nepočul o tejto ceste? — dozvedal sa Pandion.

— Nie, zatajili ju pred synmi Kemtu. Už dávnejšie plávajú kemtské lode do Puntu, ale krajiny na ďalekom juhu sú pre nás stále neznámou Krajinou Duchov.

— A či už nikto nepokúsil sa ta vybrať? Nikto si nemohol ako ty prečítať staré nápisy a povedať o nich ostatným?

Jachmos sa zahútal, nevedel, čo by cudzincovi odpovedal.

— Velitelia južných kemtských provincií sa neraz vypravili do južných krajín. No v zápisoch spomínajú iba korisť — slonovinu, zlato, ryby — čo dali faraónovi. Cesty zostali neznáme. A po mori sa nikto nepustil ďalej ako do Puntu. Je to veľmi nebezpečné — a dnes už niet takých udatných ľudí ako za dávna.

— Ale prečo si nikto neprečítal tie nápisy? — neuspokojil sa Pandion.

— Na to ti neviem odpovedať, — priznal sa Egypťan.

Jachmos skutočne nemohol vedieť, že kňazi, na ktorých ľud hľadel ako na ochrancov starých tajomstiev a na veľkých učencov, už dávno nimi neboli. Veda sa zvrhla na náboženské obrady a magické formule, papyrusy, v ktorých sa tajila múdrosť zašlých vekov, práchniveli v hrobkách. Chrámy stáli zanedbané a v rozvalinách. Nikto sa nezaujímal o históriu krajiny, zaznamenanú v nesčíselných zápisoch na tvrdom kameni.

Pomaly sa brieždilo. Pandion sa s ťažkým srdcom rozlúčil s nešťastným Egypťanom, ktorému nezostala nijaká nádej na záchranu. Vzal do zubov dýku, do dlane zovrel kameň a obozretne sa preplazil do svojej komôrky.

Do svitu nezažmúril oka. Pomkol sa k otvoru, ktorým sa predieral raňajší svit, a pozeral si dýku. Široká čepeľ z čierneho bronzu^[57] bola ostro nabrúsená. Masívna rukoväť mala podobu vzopnutej levice — ukrutnej bohyne Sechmet. Pandion vyhĺbil v kúte jamku a dýku do nej zahrabal.

Odrazu si spomenul na kameň. Nahmatal ho na slame a znovu sa priplazil ku vchodu, aby si ho lepšie obzrel. Vtom vysvitlo slnko. Kameň sa celkom premenil — ležal na šuhajovej dlani plný jasu a jeho modrozelená farba bola prekvapivo veselá a hlboká, s teplým odtieňom číreho zlatistého vína.

Zrkadlový povrch kameňa zrejme vybrúsila ľudská ruka. Farba kameňa pripomínala Pandionovi čosi blízke, hrejivé. More — také býva more ďaleko od brehu, keď slnko stojí vysoko na blankytnom bezoblačnom nebi. Nutur ae — božský kameň — tak ho nazval nešťastný Jachmos.

Čarovné vzbĺknutie drahokamu v neradostnom ráne sa Pandionovi videlo dobrým znamením…

Nad kobkami šene rozľahol sa hrozivý rachot veľkého bubna — znamenie vstávať. Pandion sa rýchle rozhodol: kameň bude mať vždy pri sebe! Ukryl ho do záhybov plátna, ovinutého okolo bedier, a náhlil sa za ostatnými.

Cestou a pri robote pozoroval Kaviho. Etrusk nenápadne prehovoril vše s jedným, vše s druhým z vodcov skupín v šene. Tí sa náhlivo porozchodili medzi svojich druhov a s každým utrúsili zopár slov. Pandion využil vhodnú chvíľu a priplichtil sa ku Kavimu. Etrusk, zohnutý nad balvanom, čo otesá val, mu rýchlo pošepol: — V noci pred východom mesiaca v krajnej chodbe pri severnom múre…

Pandion sa vrátil k práci. Na spiatočnej ceste do šene odovzdal Etruskov odkaz Kidogovi.

Celý večer prežil v očakávaní — už dávno nebol v takej povznesenej nálade a taký odhodlaný do boja.

Len čo šene utíchlo a vojaci na múroch zadriemali, v temnej Pandiovej kutici sa objavil Kidogo. Obaja priatelia sa chytro pustili plaziačky k priechodu medzi kobkami. Dostali sa až k severnému múru, kde v úzkej medzierke bola mimoriadne hlboká tma. Po tomto boku vojaci málokedy chodili — pohodlnejšie im bolo strážiť chodby medzi kobkami z východnej a západnej strany. V chodbe ležalo vo dvoch radoch zo šesťdesiat otrokov, Kavi a Remd v strede. Starší Etrusk potichu zavolal Pandiona a Kidoga.

Mladý Helén nahmatal Etruskovi ruku a vtisol mu do nej dýku, ktorú bol priniesol so sebou. Kavi dychtivo vzal zbraň, šepkajúc slová vďaky.

Skúsený vojak pochopil, že mladý Helén si ho týmto darom mlčky zvolil za vodcu.

Kavi sa Pandiona nespytoval, odkiaľ má zbraň, a začal rozprávať, medzí rečou sa vždy odmlčiac, aby tí, čo ležali vedľa neho, mohli povedať aj vzdialenejším, ktorí ho nepočuli. Porada vodcov riešila otázku o živote a slobode päťsto väzňov v šene.