Na hranici Oekumeny

Svet kemtských bedárov bol úzky. Roľník či remeselník poznal iba ulicu vo svojej dedine. Snažil sa mať čo najmenej známych, skláňal sa pred strážami „poslami“, ktorí mu prinášali rozkazy úradníkov. Faraón žiadal pokoru a ťažkú prácu, za najmenší priestupok vinníka ukrutne zbili.

Obrovský počet úradníkov bol pre krajinu bremenom, slobodne cestovať mohli len kňazi a šľachtici. Na Pandionovu prosbu nakreslil Jachmos na dlážku v sliepňavom mesačnom svetle mapu Kemtu a mladý Helén sa zhrozil. Bol v strede mnoho tisíc stádií dlhej doliny pri rieke. Na severe a na juhu bola voda, bol život. Ale dostať sa na hranice štátu krajinou husto obývanou, s mnohými vojenskými pevnosťami je nemožné. A po bokoch tohto územia sa ťahali mŕtve púšte; tam neboli ľudia, ale ani nebolo možno žiť. Nemnohé cesty so studňami pre karavány boli prísne strážené.

Keď Egypťan odišiel, Pandion vyhutoval plány. Inštinktívne cítil, že nádeje na útek budú tým menšie, čím väčšmi ho vyčerpá otrocká drina. Iba na húževnatých a silných sa môže usmiať šťastie.

Na druhú noc sa Pandion prešmykol k Etruskovi Kavimu. Spomenul mu, čo sa dozvedel od Egypťana, a nahováral ho, aby sa pokúsili zbuntošiť otrokov. Kavi mlčal a v zamyslení si pošklbkával bradu. Pandion vedel, že povstanie sa pripravuje už dávno a že skupiny rôznych plemien už majú aj svojich vodcov.

— Nevládzem ďalej trpieť! Načo? — vášnivo vybúšilo z Heléna. Kavi mu rýchlo pritisol ruku na ústa. — Radšej smrť, — šepkal šuhaj, keď sa upokojil.

— Načo čakať? Čo sa zmení? Ak sa aj o desať rokov voľačo zmení, nebudeme už vládať ani bojovať, ani utekať. Vari sa bojíš smrti?

— Nebojím sa, veď vieš, — prerušil ho Etrusk. — No za nami je päťsto životov. Azda ich chceš obetovať? To by bola vysoká cena za tvoju smrť!

Pandion prudko vstal a narazil hlavou o nízku povalu.

— Porozmýšľam, pohovorím si o tom, — náhlivo ho upokojoval Kavi. — Škoda, že sú blízko nás iba dve šene. Zlé je, že nemáme svojich ľudí aj v iných šene. Zajtra v noci sa pozhovárame, upozorni Kidoga…

Pandion vykĺzol z Etruskovej kutice a zakrádal sa popri múre k Jachmosovi. Egypťan nespal.

— Bol som u teba, no nebolo ťa, — šepkal Egypťan vzrušene. — Chcem ti povedať… — na chvíľu sa zháčil, — povedali mi, že ma zajtra stadeto odvedú — vypravujú tristo ľudí do zlatých baní v púšti. Odtiaľ sa nikto nevráti.

— Prečo?

— Otroci, ktorých ta poslali, málokedy žijú vyše roka. Nič nie je strašnejšie ako robota tam — v rozpálenom srdci hory, bez vzduchu. Vody ti dajú málo, nieto jej nadostač. A treba roztĺkať tvrdý kameň, vynášať rudu v košoch na chrbte. Aj tí najmocnejší podvečer padajú ako podťatí, krvácajú z ušú a hrdla… Ty, Ekueša, ty si dobrý človek, obľúbil som si ťa, i keď si ma nadarmo zachránil. Cením si ani nie tak, že si ma zachránil, ako že si so mnou cítil… Náš trpký život inšpiroval dávneho pevca, aby zložil oslavnú pieseň na smrť. A ja si ju teraz opakujem.

„Smrť stojí predo mnou ako vyzdravenie pred chorým, ako prechádzka po chorobe, ako plavba pod vzdutou plachtou, ako vôňa lotosu, ako cesta omytá dažďom, ako návrat domov z pochodu…“ — A Jachmos so zastenaním zamĺkol.

Rozľútostený Helén ho objal.

— Ale veď sa pokús — — nedohovoril, lebo Egypťan prudko cúvol.

— Čo to vravíš, cudzinec! Či môžem dopustiť, aby moje Ka^[53] na veky trýznila Ba^[54] v nekonečných mukách?…

Pandion nechápal. Pevne veril, že smrťou sa končí aj utrpenie. No mlčal, nechcel sa dotknúť Egypťanovej viery.

Jachmos zatiaľ v kúte kobky spod slamy horúčkovite odhrabával hlinu a vytiahol stade dýku.

— Vezmi si ju, ak sa niekedy odvážiš… A toto je pamiatka na mňa, ak sa stane zázrak a budeš slobodný, — a vložil Pandionovi do ruky hladký, studený predmet.

— Čo je to? Na čo mi to bude? — čudoval sa Helén.

— To je kameň, ktorý som našiel v podzemí v starom chráme, ukrytom medzi skaliskami.

A Jachmos rád, že môže v spomienkach zabudnúť na prítomnosť, rozprával o tajomnom starom chráme. Naďabil naň, keď hľadal bohaté hrobky pri zátočine veľkej rieky, tisíc lakťov na juh od Nasetu. Zbadal stopy po starom chodníku, ktorý viedol od zálivu zarasteného šašinou k strmým bralám. Miesto bolo ďaleko od dediny a neplodné skaly neprilákali ani roľníka, ani pastiera. Chodník zaviedol Jachmosa do úzkej rokliny, zavalenej balvanmi. Dlho sa štveral cez skaly, výmole a tŕnie.

V rokline sa hmýrili pavúky, všade sa rozprestierali ich siete a lepili sa vykrádačovi kráľovských hrobiek na spotenú tvár.

Napokon sa steny rokliny rozšírili a odhalili dolinu zovretú vysokými kopcami. Stred doliny sa dvíhal vŕšok. Obkrúcali ho dva rady zavlažovacích kanálov — podistým kedysi tu bol prameň. V dusnej zavretej doline vládlo ticha.

Jachmos vystúpil na vŕšok a objavil zavalený vchod. Poriadne sa natrápil, kým sa mu podarilo vniknúť dovnútra. Ocitol sa v chladnom šere.

Trocha si oddýchol a zapálil lampáš, ktorý vždy nosieval so sebou.

Vykročil vysokou chodbou a pozorne si obzeral sochy po oboch stranách.