Na hranici Oekumeny

Keď mladý Helén skončil prácu, zostal na pánov príkaz v paláci do konca hostiny, aby potom s ostatnými otrokmi odniesol kráľovského sochára domov. Pandion si nevšímal ani otrokov, ani otrokyne, čo sa hmýrili po paláci, a utiahol sa do záhrady.

Zotmelo sa, na tmavom nebi sa zažali hviezdy, no v paláci ešte hodovali. Zo širokých okien prenikali snopy žltého svetla a zrkadlili sa na hladine bazénov. Hostia sa zišli na prízemí do veľkej sály so stĺporadím z leštených cédrových kmeňov. Zaznela hudba. Pandion, ktorý už dávno nepočul Iné, len clivé, neznáme piesne, prikradol sa pod okno a ukrytý v kroví nazízal do sály.

Z okien sa šírila ťažká príjemná vôňa. Steny, stĺpy a obloky zdobili girlandy čerstvých kvetov, najmä lotosových. Pestré krčahy s vínom, košíky a misy s ovocím stáli na nízkych podstavcoch vedľa sedadiel.

Hostia, rozpálení vínom, natretí voňavým olejom, sa nakopili pozdĺž stien.

V strede medzi stĺpmi pomaly tancovali dievčatá v dlhých hávoch.

Čierne vlasy zapletené do tenkých vrkôčikov im povievali po pleciach, zápästia im obopínali náramnice z rôznofarebných korálčekov. Spod tenkej tkaniny presvitali opasky zo sklených perličiek. Pandion si všimol, že ich postavy boli akési hranaté oproti štíhlym, pružným Helénkam. V kúte hrali hudobníčky — dve dievčence na flauty, jedna na harfu a ostatné dve vyludzovali prenikavé zvuky z dlhých dvojstrunových nástrojov.

Tanečnice držali v rukách tenké jagavé platničky z bronzu a kedy-tedy prerušili hudbu krátkymi zvonivými údermi. V nezvyčajnej melódii sa striedali kvíliace vysoké a nízke tóny raz v pomalom, raz v rýchlom tempe.

Tance sa skončili, ustaté tanečnice ustúpili spevákom. Pandion sa snažil porozumieť slovám piesne. Ako-tak sa mu to darilo, keď melódia plynula pomaly, alebo zvučala v nízkych tónoch. Prvá pieseň ospevovala cestu do južnej časti Kemtu. „Stretneš tam krásnu dievčinu, daruje ti kvet svojej hrudi“ — počúval Pandion.

V druhej piesni sa vojnovými výkrikmi oslavovala chrabrosť synov Kemtu. „Meno chrabrého po celej zemi nikdy nezahynie“ — niesli sa k Pandionovi posledné slová a spev utíchol. Zaznel smiech, v sále zašumelo. Helén znova nazrel do obloka.

Otroci priviedli dievčinu bielej pleti s krátko ostrihanými vlnistými vlasmi a vsotili ju do stredu sály. Zastala zmätená medzi pošliapanými kvetmi a bojazlivo sa obzerala. Spomedzi hostí vystúpil jeden a srdito jej čosi povedal. Deva pokorne vzala podávanú lutnu zo slonoviny a drobušké prsty sa rozbehli po strunách. Hlboký čistý hlas sa rozľahol sálou, hostia zatíchli. To nebola trhavá, klesajúca, a opäť stúpajúca egyptská melódia — zvuky plynuli voľne a smutne. Spočiatku padali ako zvonivé kvapky, potom sa zliali v miernom kolísaní, zašumeli ako vlny. Vyznieval z nich toľký smútok, že Pandion stŕpol. Zdalo sa mu, že sa v piesni v nepochopiteľných zvukoch čarovného hlasu kolíše voľné more. Rodné, drahé more, ktoré tu v Egypte neľúbia a nepoznajú. To, čo Pandion ukrýval na dne duše, sa zrazu vydralo na povrch. Clivá túžba po slobode volala, plakala, kvílila v piesni. Pandion si zapchal uši, stisol pery, aby nevykríkol, a odbehol do záhrady. Tam pod stromami sa hodil na zem a horko sa rozplakal.

— Hej, Ekueša, ku mne! Ekueša! — rozľahol sa krik Helénovho pána.

Šuhaj nezbadal, že sa hostina skončila.

Faraónov sochár bol zrejme opitý. Pridŕžal sa Pandiona za ruku a z druhej strany sa opieral o otroka, čo sa bol narodil v neslobode; Odmietol si ľahnúť do nosidiel a želal si ísť domov pešo.

Na pol ceste odrazu začal Pandiona vychvaľovať a predpovedal mu veľkú budúcnosť. No Pandion bol ešte pod dojmom clivej piesne a pána ani nepočúval. Tak sa dovliekli pred maľovaný vchod do Egypťanovho domu.

Vo dverách sa objavila jeho žena a dve otrokyne so svietnikmi. Sochár sa tackavo vyštveral na schodíky a potľapkal Pandiona po pleci. Šuhaj zostúpil — otroci z dielne nesmeli vstúpiť do domu.

— Postoj, Ekueša! — povedal sochár veselo a pokúšal sa vyčariť na tvári chytrácky úsmev.

— Daj sem! — takmer vytrhol otrokyni z rúk svietnik a čosi jej pošepol.

Otrokyňa zmizla v tme.

Egypťan zaviedol Pandiona do prijímacej siene. Naľavo pri stene medzi oblokmi stála krásna veľká váza s jemnou tmavočervenou kresbou. Také Pandion videl na Kréte — a znova mu zovrelo srdce.

— Jeho veličenstvo, život, zdravie, sila, — začal sochár slávnostne, — rozkázalo, aby som podľa tejto vázy z krajín tvojho mora urobil sedem váz.

Iba tie barbarské farby nahradíme našou obľúbenou — belasou… Ak sa vyznamenáš pri tejto práci, porozprávam o tebe vo Veľkom dome…

A teraz… — Egypťan zvýšil hlas a obrátil sa k dvom blížiacim sa postavám.

Bola to otrokyňa s dievčinou zahalenou do dlhého pestrého plášťa.

— Podíď bližšie! — netrpezlivo rozkázal sochár a zodvihol svietnik neznámej ku tvári.

Veľké čierne oči placho pozreli na šuhaja, plné detské pery sa otvorili v bojazlivom vzdychu. Pandion uvidel čierne kučery, čo jej vykĺzli spod plášťa, jemný nos s chvejúcimi sa nozdrami — otrokyňa bola zrejme z východnej Ázie.