Na hranici Oekumeny

A tam za múrmi egyptskí majstri na príkaz žrecov využívali všetko, aby človeka odpútali od života, zdeptali, zgniavili, aby pocítil svoju ničotu pred vznešenosťou bohov a faraónov.

Egyptskí majstri sa usilovali vyjadriť silu svojich bohov a vládcov v obrovských sochách faraónov, v symetrickej nehybnosti masívnych tiel.

Na nástenných maľbách sa pri nohách obrovských faraónov ako trpaslíci hmýrili ostatní obyvatelia Čiernej zeme. Tak panovníci v Egypte využili všetko, aby zdôraznili svoju vznešenosť. Nazdávali sa, že čím väčšmi ponižujú ľud, tým väčšmi sa povznášajú a tým väčšmi rastie ich vplyv.

Pandion ešte neveľmi vedel o samobytnom, naozajstnom ľudovom umení čiernozemského ľudu tam, kde ho nesputnali požiadavky, veľmožov a kňazov. Cítil, že pravé umenie je iba v radostnom a prostom splynutí so životom. Musí sa odlišovať od všetkého, čo vytvorili v Egypte. Pandionovi sa videlo, že egyptské umenie vďačí za svoju veľkosť najmä prirodzenému nadaniu otrokov z rozličných plemien. Z miliónov nevoľníkov vybrali najnadanejších, ktorí nevdojak tvorčou silou oslavovali krajinu, čo ich utláčala. Mladý sochár sa zbavil akéhokoľvek obdivu pred egyptskou veľkosťou a rozhodol sa čím najskôr ujsť a presvedčiť priateľa Kidoga, že ujsť treba…

S takýmito myšlienkami vybral sa Pandion so svojím pánom, Kidogom a desiatkami iných otrokov na ďalekú cestu k rozvalinám Achetatonu^[49], Mladý sochár rozrážal veslami hladinu a tešil sa z rýchlej plavby veslice.

Museli preplávať temer tritisíc stádií — skoro takú vzdialenosť, aká delila jeho vlasť od Kréty.

Dobrá vôľa Pandionova sa čoskoro pominula: po prvý raz si uvedomil, ako hlboko je vo vnútrozemí „penovej krajiny“ — Afriky, aké priestranstvo ho delí od mora, kde by sa mohol úfať na návrat k Tesse. Zachmúrene sa sklonil nad veslá.

Na korme pod pestrým baldachýnom ležal kráľovský sochár, ovievaný vejárom úslužného otroka. A po brehu sa ťahali rady úbohých chatrč — úrodná zem živila početný národ — tisíce ľudí sa hemžili na poliach, v záhradách a v papyrusových húštinách a dobývali si chudobnú obživu.

Pandionovi odrazu prebehlo mysľou, že nielen on a jeho druhovia sú rabmi, ale že aj obyvatelia týchto úbohých domcov žijúci v zajatí neradostnej lopoty sú otrokmi mocných vládcov a veľmožov.

V zamyslení hlasno udrel veslom na veslo druhého veslára.

— Ej, Ekueša, čo spíš?! Dávaj pozor! — okríkol ho kormidelník.

Na noc zatvárali otrokov do väznice, ktorá stála pri každej väčšej dedine alebo chráme.

Miestni hodnostári vítali všade s poctami faraónovho sochára a umelec v sprievode spoľahlivých sluhov sa pobral na odpočinok.

Na piaty deň loďka oboplávala výbežok tmavých skalísk, podmytých riekou. Za nimi sa rozprestierala rovina, zakrytá na brehu radmi vysokých paliem a figovníkov. Loďka prirazila k vydláždenému brehu s dvoma schodišťami, siahajúcimi až k vode. Na brehu čnela nad zubatým múrom masívna veža. Cez odchýlenú bránu bolo vidieť záhradu s jazierkami a kvitnúcimi záhonmi, a vzadu stálo biele stavisko zdobené pestrými kresbami. Bol to dom veľkňaza tunajších chrámov.

Faraónov sochár, sprevádzaný poníženými poklonami stráže, prešiel ťažkou bránou. Otroci zostali vonku pod dozorom dvoch vojakov. Nečakali dlho — sochár sa zaraz vrátil v sprievode mužského so svitkom popísaného papyrusu v rukách a viedol otrokov okolo chrámov a domcov, na veľké priestranstvo s rozrumenými stenami a lesom stĺpov s prevalenými strechami. V tomto mŕtvom meste bolo kde-tu aj niekoľko zachovaných stavísk. Pne vzácnych stromov prezrádzali, kde boli kdesi záhrady.

Vyschnuté bazény, jazierka a kanály zasypal piesok. Hrubá vrstva piesku prikryla aj kamennú dlážku na ceste. Navôkol nebolo vidieť ani živej duše.

Mŕtve ticho panovalo vo vyrušujúcej páľave.

Sochár krátko vysvetlil Pandionovi, že tieto zrúcaniny boli kedysi nádherným sídlom faraóna — odpadlíka^[50], ktorého bohovia prekliali. Jeho meno nesmie vysloviť ani jeden pravý syn Čiernej zeme.

Čo urobil faraón, ktorý panoval pred štyrmi storočiami, prečo vystaval nové hlavné mesto, o tom sa Pandion nedozvedel. Neznámy rozvinul s vi tok a obaja Egypťania podľa plánu vyhľadali zvyšky dlhého staviska s rozváľanými stĺpmi pred vchodom. Vnútorné steny boli obložené platňami z jasného belasého kameňa so zlatistými žilkami.

Pandion a ostatní otroci zo sochárskej dielne museli pozorne sňať jemné brúsené doštičky, pevne priľahnuté ku stene. Práca im trvala niekoľko dní.

Nocovali priamo v rozvalinách, jedlo a vodu im nosili z neďalekej osady.

Keď uloženú prácu skončili, Pandionovi, Kidogovi a ďalším otrokom rozkázali poprezerať iné budovy, či sa tam nenájdu vzácnosti, ktoré by sa dali odviezť do faraónovho paláca. Černoch a Helén po prvý raz išli bez stráže a bez dozorcov. Vyštverali sa na vežu pri vchode do akejsi rozložitej budovy, aby sa rozhliadli po okolí. Z východu sa rumovísk dotýkala púšť, a kam len oko dovidelo, ťahali sa pásy nízkych pieskových kopčekov a kopy drobného skália.