Na hranici Oekumeny

A uprostred tejto nádhery mladý Helén s nenávisťou pozoroval namyslených nehybných dvoranov. Obzeral si ich biele odevy, vyhladené do drobných záhybov, ťažké náhrdelníky, prstene a znaky z liateho zlata na pleciach, parochne so zapletenými tenkými kaderami až po plecia a vyšívané črievice s dohora vyhnutými špicami.

Pandion sledoval svojho majstra ako nemý tieň. Prezeral si drahocenné nádoby s tenuškými stenami, vybrúsenými z horského krištáľu a z tvrdých kameňov, sklené vázy, sivé kameninové hrnčeky, s bledobelasou kresbou.

Vedel si predstaviť, koľko námahy bolo treba vynaložiť na tieto jedinečné diela.

Najmocnejší dojem v ňom zanechal obrovský chrám neďaleko Ammonových záhrad. Tento chrám, zasvätený viacerým bohom, stavali vyše tisíc rokov. Každý z panovníkov Kemtu rozšíril novými prístavbami už aj tak obrovské chrámové nádvorie.

Na pravom brehu rieky v obvode hlavného mesta Nut-Amon, alebo proste „Mesta“ — ako ho nazývali obyvatelia Egypta — sa zelenal nádherný sad s rovnými radmi vysokých paliem. Na oboch koncoch sadu sa kopilo viacero chrámov. Dlhé aleje lemované sochami podivných zvierat ich spájali s riečnymi brehmi a s posvätným jazerom Pandionovi neznámej bohyne Mut.

Zvieratá zvýše troch ľudských postáv s levským telom a baraňou či ľudskou hlavou vytesané zo žuly, pôsobili tiesnivo. Ležali na podstavcoch nehybné, záhadné, s hlavami naklonenými nad chodníkom zaliatym oslnivým slnkom.

Obrovské ihly obeliskov obité jasnožltým azemom — zliatinou zlata a striebra — horeli ako žeravé a pozlácali tmavé lístie paliem. Kamenné platne, ktorými boli vydláždené aleje, pokrývalo striebro. Cez deň oslepovali užasnuté oči a v noci, vo svite hviezda mesiaca, vyzerali ako tok nezemskej svetelnej rieky. Ozrutné pylóny a veľké plochy ťažkých múrov, ktoré sa pri základoch mierne rozširovali, stáli pred vchodom do chrámu, Na pylónoch boli reliéfy, bohov a faraónov a tajomné nápisy. Obrovské vráta, obité bronzovými platňami s ligotavými azemovými obrazmi uzatvárali vysokánske priechody medzi pylónmi. Závory uliate z bronzu, ťažšie ako niekoľko býkov, udivovali masívnosťou.

V chráme stáli hrubé stĺpy, až päťdesiat lakťov vysoké a ťažkými basreliéfmi zapĺňali horné priestory. Kamenné kvádre v múroch, klenbách a stĺpoch boli zabrúsené tak, že presne zapadali.

Jasné farebné maľby a basreliéfy spestrovali múry, stĺpy a rímsy — a opakovali sa v niekoľkých radoch nad sebou. Kamenné slnká, supy a bohovia so zvieracími hlavami chmúrne hľadeli z tajomného prítmia v chráme.

Vonku žiarili tie isté jasné farby, zlato, striebro, vypínali sa ťažké stavby a sochy. Bol to ohromujúci gniaviaci pohľad.

Pandion videl všade sochy z ružovej a čiernej žuly, z červeného pieskovca a žltého vápenca — na bohov povýšených panovníkov Ta-Kemu, sediacich v neľudsky pokojných, pyšných pózach. Niekde to boli kolosy zo štyridsať lakťov vysoké, ťarbavo a hrubo vytesané z celého skaliska, inde starostlivo opracované sochy, strašné chmúrnym výzorom, pomaľované a niekoľkokrát vyššie ako ľudia.

Mladý Helén, ktorý vyrástol v prostej osade, v stálom styku s prírodou, bol sprvu priam ohúrený a zničený. Obrovské stavby postavené neznámym, a ako sa mu videlo, obyčajným smrteľníkom nedostupným spôsobom, strašliví bohovia v temrave chrámov, nepochopiteľné náboženstvo so zložitými obradmi, pečať pradávna na stavbách zasypaných pieskom spočiatku Pandiona tiesnili. Nazdával sa, že uzavretí, zdržanliví Egypťania poznajú najtajnejšie pravdy a rozumejú zvláštnym mocným vedám, ukrytým v znakoch, cudzincom celkom nepochopiteľným.

A celá krajina, zovretá medzi mŕtve púšte do úzkeho pásu doliny pozdĺž obrovskej rieky, v ktorej sa valili vody z neznámych južných diaľok, bola mu akýmsi osobitným svetom, ktorý nemal nijaký vzťah k ostatnej Oekumene.

No triezvy rozum mladého Heléna, dychtiaci po prostých a prirodzených pravdách, sa postupne vyrovnával s hŕbou dojmov. Teraz mal kedy rozmýšľať. A v duši mladého sochára, s jeho ustavičnou túžbou po kráse, sa zrodil najprv nejasný, neskoršie vedomý protest proti životu a umeniu Egypta.

V úrodnej krajine, ktorá nepozná drsné nepohody, v krajine s jasným, takmer vždy bezoblačným nebom, s nevídane priezračným a osviežujúcim vzduchom akoby boli všetky, podmienky pre zdravý a šťastný život. No mladý Helén, čo ako málo poznal krajinu, nemohol nevidieť strašnú biedu nemchu — najúbohejších a najpočetnejších obyvateľov Egypta. Ozrutánske chrámy a sochy, prekrásne záhrady nezakrývali nekonečné rady biednych chatrčí desaťtisícov remeselníkov, ktorí obsluhovali paláce a chrámy v hlavnom meste. A o otrokoch v stovkách šene videl Pandion viac ako kto iný.

Pandion si čoraz jasnejšie uvedomoval, že egyptské umenie slúžiace iba vládcom krajiny — faraónom a kňazom — je cudzie jeho snahám a hľadaniu zákonov ako zobrazovať život.

Jedinký raz pocítil čosi blízke a radostné — vtedy, keď uvidel chrám Zešer-Zešeru, otvorený, splývajúci s okolím.

Všetky ostatné chrámy a hrobky nepriedušne uzatvárali vysoké múry.