Na hranici Oekumeny

Vari desať dní po príchode Etruskov sedel Pandion s Kidogom pri večeri z papyrusových stebiel. Obaja sa rýchlo najedli a ako vždy, zvýšilo im neveľa času, aby sa pozhovárali, kým sa ostatní nasýtia. Zrazu Pandionovi niekto položil na plece ťažkú ruku a keď sa šuhaj obrátil, do očú mu posmešne hľadel starší Etrusk.

— Zlý priateľ sa nedočká oslobodenia, — riekol pomaly Etrusk a bez strachu, že by mu stráže rozumeli: aj tak nepoznali reč svojich zajatcov a cudzincami pohŕdali.

Pandion sa namrzene mykol, nepochopil, čo Etrusk mysli. Ale ten mu stisol plece a ukázal na ostatných otrokov, hltajúcich večeru.

— Neprávom nimi pohŕdaš. Nie sú horší od teba, a aj oni snívajú o slobode…

— Vraj nie horší! — prerušil ho Pandion vzdorne. — Sú tu už dávno, na útek ani len nespomenú.

Etrusk pohŕdavo stisol pery.

— Ak mladosť nemá dosť rozumu, treba sa jej učiť od starších. Ty si mocný a zdravý ako mladý kôň. Aj po celodennej ťažkej robote ti v tele zostane sila, nedostatočná strava ťa ešte nepodkosila. Ale im už sily nestačia — iba v tom sa od nich líšiš. No zapamätaj si — sám odtiaľto neutečieš. Musíme sa prezvedieť na cestu, prebiť sa silou — a silu máme spoločnú. A keď sa staneš priateľom všetkým, potom sa túžby priblížia skutočnosti.

Pandion, prekvapený Etruskovou bystrosťou, mlčky zvesil hlavu.

— Čo hovorí? — dozvedal sa Kidogo.

Pandion už otváral ústa, no dozorca zabúchal na stôl. Otroci vstali, aby uvoľnili miesta ďalším, a rozišli sa do svojich kutíc.

V noci Pandion a Kidogo dlho uvažovali o Etruskových slovách. Museli uznať, že mal pravdu. Skutočne, aby mohli utiecť, musia oni, poznačení faraónovým znakom, poznať cestu z tejto krajiny, prebiť sa územím s nepriateľským obyvateľstvom, ktoré je presvedčené, že údelom „divochov“ je pracovať na bohmi vyvolený národ.

Priatelia zosmutneli, lež umnému Etruskovi začali dôverovať.

Prešlo zopár dní a vo faraónovom šene štyria chlapi uzavreli pevné priateľstvo. Postupne si získavali úctu aj u ostatných otrokov.

Na staršieho Etruska s hrozným menom Kavi — boh smrti — začali mnohí pozerať ako na vodcu. Ostatní traja, mladší Etrusk Remd, Kidogo a Pandion — otužilí, odvážni mladíci — sa stali jeho vernými pomocníkmi.

Medzi päťsto otrokmi pomaly, pomaličky pribúdalo tých, čo boli odhodlaní položiť život za mizivú možnosť návratu do vlasti. V ostatných, zastrašených, zgniavených, otupených, práve tak pomaly sa prebúdzala dôvera vo vlastné sily, rástla nádej, že zjednotení sa budú vládať postaviť proti organizovanej moci obrovskej ríše.

A dni sa míňali — pusté, bezúčelné, horké dni zajatia, vyplnené úmornou robotou, nenávidenou už preto, že z nej pochádzal blahobyt krutých pánov nad životom tisícov otrokov.

Obyvatelia Egypta pohŕdali cudzími národmi a nenamáhali sa, aby sa naučili rečiam svojich zajatcov. Preto nových otrokov sprvoti posielali len na jednoduché práce. Neskoršie, keď sa už otroci naučili po kemtsky a porozumeli zložitejším rozkazom, učili ich remeslám. Mená zajatcov dozorcov nezaujímali. Volali ich podľa ich národností, Pandion bol Ekueša^[41], Etruskovia Turuša, Kidogo a ostatní černosi sa museli ohlásiť na meno Nechsi — neger.

Prvé dva mesiace Pandion a štyridsať nových otrokov opravovali zavlažovacie kanály v záhradách Ammonových^[42]. Zasypávali hrádze, vymyté minuloročnou povodňou, okopávali zem okolo ovocných stromov, nosili vodu na kvetinové záhony.

Po čase dozorcovia povyberali najmocnejších a najšikovnejších a poslali ich na stavebné práce. Tak sa stalo, že všetci štyria priatelia a ďalších tridsať silných otrokov — vodcov všetkých otrokov v šene — zadelili do jednej skupiny. Na noc ich zatvárali do iného šene a tým sa pretrhlo ich spojenie s ostatnými otrokmi.

Po práci vo faraónových záhradách Pandion a jeho druhovia rúcali hrobku na západnom brehu rieky. Chodieval s nimi dozorca a piati vojaci.

Na bárke sa preplavili a zamierili popri rieke na sever k strmým skaliskám.

Chodník, čo viedol pomedzi polia, vyústil na dláždenú hradskú.

Pripochodovali na široké priestranstvo zvažujúce sa k rieke. Dozorca kamsi odišiel a prikázal, aby ho tu čakali. Pandion sa prvý raz mohol dôkladne poobzerať po okolí. Pred ním čnelo do výšky tristo lakťov kolmé bralisko, červené ani meď, posiate sivočiernymi škvrnami. Pri úpätí na troch terasách sa belelo chrámové stĺporadie. Z pobrežnej roviny sa dvíhal pruh hladkých sivých kameňov. Z oboch strán ho lemoval rad čudných sôch — obludy v podobe pokojne ležiacich levov s ľudskou hlavou. Široké biele schodište s kolmými bočnými stenami, na ktorých z každej strany bol vysekaný zvíjajúci sa žltý had, viedlo k druhej terase, ktorú podopieralo nízke stĺporadie z oslnivo bieleho vápenca. V strednej časti chrámu bol druhý rad takých stĺpov. Na každom z nich bola nakreslená ľudská postava s panovníckou korunou, s rukami skríženými na prsiach. Stĺporadie lemovalo druhú terasu v podobe veľkého námestia s alejou ležiacich netvorov. A povyše sa rozprestierala tretia terasa so stĺpmi dookola, ktorá ústila do prirodzeného výklenku v skalách.