Na hranici Oekumeny

Lebo tú, čo prestane počúvať muža — či už je to otec, manžel alebo brat — čaká iba jedna cesta — stať sa hetérou v meste alebo v prístave. Tessa je žena a nemôže sa vybrať do iných krajín, nemôže sa ani pokúsiť hľadať svojho milého. Môže iba bezmocne behať po brehu nekonečného mora. Ak Pandion zahynul, nikdy, nikdy sa nedozvie, kde.

Striebristobelasé mesačné svetlo zaplavilo celú dolinu. No v hlbokej štvorcovej studni robotárne neďaleko hlavného mesta Nut-Amon^[40] bola čierňava. Iba na drapľavých múroch sa matne odrážal slabý odblesk.

Pandion ležal v tesnej kutici na otepi tvrdej trávy. Nespal. Po chvíli vystrčil hlavu z diery, čo mala byť vchodom. Kľakol si, nedbajúc, že môže upútať pozornosť stráží, a s úľubou hľadel na mesačný kotúč, čo plával po oblohe vysoko nad okrajom ponurej steny. Priam ho zabolelo, keď si pomyslel, že ten istý mesiac svieti aj v ďalekej Aeneade. Tessa, jeho Tessa sa možno teraz spytuje Hekaté, kde sa podel, netušiac, že jeho oči sa upierajú z odpornej jamy na strieborný kotúč. Pandion sa vtiahol nazad a obrátil sa ku stene.

Už dávno sa minulo strašné zúfalstvo z prvých dní, záchvaty neznesiteľného smútku. Zmenil sa. Husté výrazné obrvy mal neprestajne stiahnuté, zlatisté oči Hyperionovho potomka potemneli hnevom, pery mal vždy tvrdo zovreté.

No mocné telo bolo ešte stále plné nevyčerpateľnej energie, um neotupel. Šuhaj neklesal na mysli — sníval o slobode ako predtým.

Mladý sochár sa postupne menil na bojovníka, strašného nielen odvahou, silou a húževnatosťou, ale aj túžbou zachrániť si dušu pred okolitým peklom, preniesť cez všetky skúšky svoje sny, snaženie a lásku.

Čo bolo celkom nemožné, keď bol sám, keď nepoznal tunajšiu reč a krajinu — teraz sa stalo uskutočniteľným — mal priateľov! Len ten pochopí pravý význam tohto slova, kto samučičký-sám stál pred strašnou presilou, kto bol osamotený ďaleko v cudzine. Priateľ! To znamená aj družná pomoc, aj pochopenie, spoločné myšlienky a túžby, rada, útecha. Za sedem mesiacov, ktoré strávil na robotách, sa Pandion zoznámil s čudnou rečou Egypta, naučil sa rozumieť svojich druhov z najrôznejších plemien.

Medzi päťsto otrokmi, zatvorenými v šene, začal rozlišovať ľudí. Otroci si postupne začali dôverovať a zblížili sa aj s Pandionom. Spoločné strádania a spoločná túžba po slobode zjednocovali. Vydobyť si slobodu, vrhnúť sa na gniaviacu silu Čiernej zeme a vrátiť sa do vlasti. Vlasť — tomu rozumeli všetci, hoci vlasť jedných bola za tajomnými slatinami na juhu, iných za pieskami na východe či západe, tretích — ako Pandion — za morom na severe.

No len nemnohí zo šene našli v sebe silu na prípravy do boja. Iní, zväčša starší chlapi, zmorení vyčerpávajúcou lopotou a nedostatkom potravy, bez reptania pomaly hynuli. Okolie ich nezaujímalo. V mútnych očiach im nesvietila odvaha, netúžili tajne sa schádzať s ostatnými, pomaly prežúvali, spali ťažkým snom. Keď ich ráno dozorca hlasným krikom vyduril, tupo a ľahostajne sa pripojili do radu.

Pandion pochopil, prečo je v robotárni toľko oddelených kutíc — rozdeľovali ľudí. Po večeri sa už otroci nesmeli zhovárať. Stráže z múrov sliedili, či sa zákaz presne dodržuje — a tých, čo sa prehrešili, trestal ráno šíp alebo palica. Neveľa bolo takých, čo sa odvážili v tme nečujne prekĺznuť do druhej kutice. Takí boli iba niekoľkí Pandionovi priatelia.

Najbližšími priateľmi Pandionovými boli traja: Kidogo, takmer štyri lakte vysoký murín z ďalekých končín juhozápadnej Afriky. Dobrácky, veselý Kidogo bol aj nadaným maliarom a sochárom. Jeho výrazná tvár so širokým nosom a hrubými gambami prezrádzala um a energiu. Černosi bývajú urastení, ale toto bol priam obor — svaly ako zo železa, no pružný a vrtký. Najprv sa Pandion s Kidogom dorozumievali tak, že zaostrenou paličkou kreslili na zem či na stenu. Neskoršie sa mladý Helén dohovoril s černochom miešaninou jazyka Kemt a ľahkej Kidogovej materčiny.

Za bezmesačných nocí, v hustej tme, Pandion a Kidogo sa prešmykli jeden k druhému a pošepky snovali plány na útek.

O mesiac prihnali do šene niekoľko nových otrokov. Nováčikovia sedeli a ležali pri vchode a bezradne sa obzerali. Zo zmučených tvárí im hľadelo zúfalstvo. Keď sa Pandion vrátil z roboty a išiel si nabrať vody, div mu hlinená nádoba nevypadla z ruky. — Dvaja z nových sa zhovárali známou rečou Etruskov. Etruskovia — ten tajomný a drsný starý národ — často prichádzali na brehy Aeneady a povrávalo sa o nich, že sú kúzelníkmi, čo poznajú tajomstvá prírody.

Pandion sa im prihovoril. Na jeho otázku, ako sa sem dostali, neodpovedali, ba zdalo sa, že ich stretnutie nepotešilo.

Obaja Etruskovia boli strednej postavy, plecnatí, svalnatí. Tmavé vlasy sa im zlepili od špiny a viseli v pradenách popri, tvári. Starší bol asi štyridsaťročný, mladší azda Pandionov rovesník. Do očú bila ich podoba — obaja mali široké lícne kosti, z prísnych hnedých očí vyžarovala tvrdá nepoddajnosť.

Pandiona sa dotkla ľahostajnosť Etruskov. Niekoľko dní si nových zajatcov nárokom nevšímal, hoci zbadal, že ho pozorujú.