Na hranici Oekumeny

— Mocná Sechmet, a toto nám dali za takého otroka! — zašepkal mladší, len čo sa veliteľ vzdialil. — Uvidíš, že ho pošle do mesta a dostane zaň najmenej desať kruhov zlata…

Veliteľ sa zrazu obrátil.

— Hej, Senni! — skríkol.

Starší vojak poslušne priskočil.

— Dávaj naň dobrý pozor. Povedz môjmu kuchárovi, aby ho dobre nakŕmil. Ale buď opatrný. Chlap — ako sa zdá — je mocný. Zajtra prichystáš ľahký čln — pošlem zajatca do daru Veľkému domu^[36]. Napojíme ho pivom a uspávacím korením, aby nám nevystrájal.

… Pandion pomaly zodvihol ťažké viečka. Spal tak dlho, že stratil predstavu o čase aj o tom, kde je. Nejasne si uvedomoval, že po urputnom zápase s rozzúreným morom ho kamsi odviedli, že ležal v tichu a tme.

Pomrvil sa a cítil, že je celý sputnaný. S námahou otočil hlavu. Nad sebou mal jasné nebo a blízko, takmer pri uchu mu špľachotala voda. Postupne pochopil, že leží s poviazanými rukami a nohami v úzkom člne. Keď nadvihol hlavu, uvidel tým, čo potískali čln žrďami, holé nohý. Boli to urastení chlapi bronzovej pleti.

— Kto ste? Kam ma veziete? — zakričal a snažil sa rozoznať ľudí na korme.

Jeden z nich s hladko vyholenou tvárou sa sklonil k Pandionovi a čosi zarapotal.

Čudnú reč s melodickým mľaskaním a s výraznými samohláskami Helén vôbec nepoznal. Pandion sa usiloval popretŕhať putá a neprestajne opakoval svoju otázku; no čoskoro pochopil, že mu nerozumejú. Metal sa, až rozkolísal čin. No jeden zo sprievodcov mu otrčil pred oči ostrú dýku. Pandion stíchol a pokým ho viezli labyrintom močaristého porastu, nepokúšal sa už vyslobodiť. Keď čln priplával k širokému kamennému prístavišťu, slnko už dávno zapadlo a na oblohu sa vyhupol mesiac.

Pandionovi sňali putá z nôh a šikovne mu ich treli, aby mu v nich rozprúdili krv. Vojaci zapálili fakle a pobrali sa k vysokému hlinenému múru s ťažkou bránou, okovanou medenými pásmi.

Chlapi, čo priviedli Pandiona, dohadovali sa chvíľu so strážou, kým sa pri bráne neobjavil rozospatý bradáč. Tomu odovzdali malý svitok a zaň dostali kúsok čiernej kože.

Ťažká brána zaškrípala v pántoch. Helénovi rozviazali ruky a sotili no do temnice. Šuhaj sa ocitol v malej štvorcovej miestnosti, bitkom nabitej.

Ľudia ležali jeden cez druhého, ťažko dýchali a stenali v nepokojnom spánku. Pandion, zadúšajúc sa od zápachu, ktorý akoby vychádzal priam zo stien, našiel si miestečko na zemi a obozretne si sadol. Spať mu nedalo.

Rozmýšľal o udalostiach z posledných dní a bolo mu ťažko. Hodiny osamelého rozhutovania sa vliekli pomaly.

Mladý sochár myslel iba na slobodu, ale nenachádzal cestu, ako sa vyslobodiť zo zajatia. Je v neznámej krajine, opustený, neozbrojený, nepozná tunajšiu reč. Nemôže nič robiť. Vedel, že ho nemienia zabiť, a rozhodol sa čakať. Neskôr, keď trocha spozná krajinu… lež čoho sa úfať od toho „neskôr“? Tak ako ešte nikdy zatúžil po priateľovi, ktorý by mu pomohol prekonať strašnú osamotenosť. Veď pre človeka niet nič horšieho ako zostať sám medzi cudzími, nepriateľskými ľuďmi v neznámej krajine, ako otrok, ktorého delí od sveta nepreniknuteľný múr jeho stavu. Samota uprostred prírody sa znáša oveľa ľahšie — zoceľuje ducha, ale neponižuje.

Helén sa zmieril s osudom, akosi zľahostajnel. Keď sa rozvidnelo, neúčastne si obzeral svojich spolutrpiteľov: zajatcov z rôznych ázijských plemien. Boli šťastlivejší, mohli sa spolu zhovárať, deliť sa o žiaľ, spomínať na minulosť a besedovať o budúcnosti. Na mĺkveho Pandiona sa upierali zvedavé pohľady.

Stráže hodili Pandionovi kus hrubého plátna, aby si ho ovinul okolo bedier. Potom štyria černosi priniesli veľkú hlinenú nádobu s vodou, jačmenné posúchy a steblá akejsi zeliny.

Pandiona prekvapili celkom čierne tváre, z ktorých vynikali iba zuby, očné bielka a hnedočervené gamby. Dovtípil sa, že sú to otroci, len sa čudoval, že sú takí veselí a dobrodušní. Černosi sa smiali odhaľujúc snehobiele zuby, posmievali sa zajatcom aj jeden druhému. Či po čase aj on sa dokáže niečomu tešiť, zabudnúť na biedny údel človeka, čo stratil slobodu? Či raz sa pominie zhrýzajúci smútok? A Tessa? Bohovia, keby Tessa vedela, kde teraz je!… Lepšie, že nevie. Alebo sa k nej vráti, alebo zomrie — iného východiska niet.

Pandionove myšlienky pretrhol ťahavý krik. Dvere sa rozleteli.

Zaligotala sa v nich hladina širokej rieky. Väznica stála blízko brehu.

Zajatcov obkolesil oddiel vojakov s kopijami a zahnal ich na veľkú loď do podpalubia. Bola tam horúčava a smrad na nevydržanie.

Večer sa ochladilo a zmorení zajatci pookriali — znovu sa ozval rozhovor. Loď sa plavila aj v noci. Ráno na chvíľu zastali, zajatcom sa dali najesť a únavná púť pokračovala. Tak sa minulo niekoľko dní. Otupený, ľahostajný Pandion ich nerátal.