Na hranici Oekumeny

— Hádam nevieš, že dostať sa ku brehom Ta-Kemu znamená pre všetkých otroctvo alebo smrť, — zahundral veliteľ. — Za dávnych čias Kemt bojoval proti prímorským národom. Odvtedy každého, kto pristane inde ako v troch prístavoch určených pre cudzincov, čaká zajatie alebo smrť a jeho majetok pripadne do pokladnice kráľa Ta-Kemu. No, už rozumieš? — veliteľ sa odvrátil od Pandiona a zahľadel sa na blížiaci sa spenený pás.

Pandion pochopil — znova mu hrozí smrť. Bol pripravený biť sa do poslednej kvapky krvi o život, ktorý tak ľúbil. Bezmocne, no nenávistne si premeral rozsrdenú skupinu na palube. Beznádejné položenie ho prinútilo rozhodnúť sa.

— Veliteľ! — skríkol. — Rozkáž im, nech ma pustia. Sám sa hodím do mora.

— To som si myslel, — obrátil sa k nemu Féničan. — Nech sa od teba učia tí zbabelci.

Na veliteľov rozkaz vojaci pustili Pandiona. Helén na nikoho nepozrel a pristúpil k boku lode. Všetci sa mu úctivo ustúpili ako človekovi, čo ide na smrť.

Pandion sa sústredene zahľadel na spenený pás zakrývajúci plochý breh.

Nevdojak porovnával svoje sily, s rýchlosťou zlostných vĺn. Hlavou sa mu mihali útržkovité myšlienky: „Krajina za pásom peny^[31] — Afros… Afrika.“ To je teda ten strašný Egypt!… A Tesse sa zaprisahal na svoju lásku, že ani nepomyslí na cestu ta. Ako len si s ním osud zahral! Doista zahynie, a to bude vari najlepšie…

Skočil dolu hlavou do hučiacej krútňavy a mocnými tempami odplával od korábu. Vlny ho schytili a akoby sa tešili novej obeti, vyhadzovali ho hore, zrážali do hlbín, gniavili, zadúšali, topili, do nosa a do úst mu fŕkali penu. Pandion už nemyslel na nič — zúfalo bojoval o život, o každý dúšok vzduchu.

Čas bežal a vlny niesli Heléna bližšie a bližšie k brehu. Za korábom sa ani len neobzrel, zoči-voči smrti naň celkom zabudol. Zavše ho šmarilo dolu do tmavej hlbočiny a vtedy sa naň navalila úžasná ťarcha vody a plavcovi išlo srdce puknúť od námahy.

Pandion dlho zápasil s vlnami. Napokon cítil, že sa už nevládze brániť pred objatím vodných velikánov. Ako mu ubúdalo síl, ubúdalo mu aj vôle žiť. Keď ho vynieslo na hrebeň vlny, obrátil tvár k ďalekej vlasti a volal: — Tessa, Tessa!...

Meno milovanej prehlušili rozbúrené vlny. Na nehybného Pandiona sa navalil nový príval vody a s hukotom sa nad ním roztrieštil. Šuhaj ponárajúc sa narazil vo zvírenom piesku na dno.

Dvaja hliadkujúci vojaci, v krátkych zelených sukniciach pobrežnej stráže Veľkého zeleného mora^[32], sa opierali o tenké kopije a pozorovali obzor.

— Veliteľ Seneb nás sem poslal zbytočne, — lenivo prehovoril starší vojak.

— Ale fenický koráb bol takmer pri brehu, — namietal druhý. — Keby nebola búrka utíchla, mohli sme ľahko dôjsť ku koristi pri samej pevnosti…

— Pozri — tamto, — prerušil ho starší a ukazoval ďalej na breh. — Nech ma nepochovajú, ak to nie je dakto z korábu.

Obaja vojaci dlho hľadeli na tmavú škvrnu na piesku.

— Vráťme sa! — navrhol napokon mladší. — Dosť sme sa už nachodili po piesku! Načo by nám bola mŕtvola, keď nám ušla bohatá korisť— tovar, otroci…

— Hovoríš a nerozmyslel si si čo, — znova ho prerušil starší. — Títo kupci bývajú niekedy bohato zaodetí. Zlatý prsteň by sa tiež zišiel a Seneb nemusí vedieť o každom utopencovi.

Vojaci vykročili po morskom piesku.

— Kdeže sú tie tvoje klenoty?

— vysmieval mladší staršieho. — Veď je holý!

Prekvapený vojak zahromžil.

Naozaj, chlap, čo ležal pred nimi, bol celkom holý. Ruky mal nevládne zložené pod telom, v brčkavých vlasoch piesok.

— To predsa nie je Féničan, — vykríkol starší.

— Aké mocné a krásne telo! Škoda, že je mŕtvy — bol by dobrým otrokom a Seneb by nás odmenil.

— Odkiaľ asi je?

— Neviem. Možno je Turuša^[33] alebo Kefti^[34] alebo niekto z horných morských plemien Chanebu^[35]. Málokedy sa zatárajú do našej požehnanej vlasti a cení sa ich vytrvalosť, um a sila. Pred troma rokmi… Počkaj, veď žije! Ó, chvála Ammonovi!

Telo na zemi sa slabo zachvelo.

Vojaci odhodili kopije, bezvedomého obrátili, treli mu brucho, zohýnali nohy.

Ich námaha nebola márna. Utopenec — bol to Pandion — otvoril oči a bolestne sa rozkašlal. Jeho mocný organizmus vydržal ťažkú skúšku.

Neminula ani hodina a vojaci ho viedli do pevnosti.

Často oddychovali, no ešte pred poludňajšou páľavou doviedli mladého sochára do malej pevnosti pri jednom z ramien nílskej delty. Tam mu dali vody a zopár posúchov namočených v pive a uložili ho na dlážku v akejsi hlinenej chatrči.

Strašná námaha zanechala v šuhajovi stopy — v prsiach ho klalo, srdce mu zoslablo. Pred otvorenými očami sa mu mihali nekonečné vlny.

V mrákotách počul, ako sa otvorili dvere. Nad Pandionom sa sklonil veliteľ pevnosti — mladý chlap nevľúdnej chorľavej tváre. Zodvihol plášť prehodený šuhajovi cez nohy a dlho si ho obzeral. Pandion ani netušil, že veliteľovo rozhodnutie mu prinesie ešte väčšie muky.

Veliteľ znova prikryl zajatca a spokojný odišiel.

— Každému dva kruhy medi a krčah piva! — rozkázal stručne.

Vojaci pobrežnej stráže sa ponížene sklonili, no zápäť za chrbtom naň zlostne zagánili.