Na hranici Oekumeny

Napokon hlasy veslárov a vojakov zazneli živšie, na palube nastala trma-vrma. Boli pri cieli. Zajatcov nechali v podpalubí celú noc a skoro ráno ich po jednom vyhnali na zaprášené, vyprahnuté priestranstvo. Tam ich hneď zdrapili dvaja mocní vojaci, pri ktorých na zemi ležala kopa povrazov. Egypťania vykrútili zajatcom ruky za chrbát, až sa nešťastníkom lakte dotýkali. Nedbali na stony a krik — tešili sa zo svojej sily a z bezmocnosti obetí.

Prišiel rad na Pandiona. Len čo Helén, oslepený denným svetlom, stúpil na zem, jeden z vojakov ho bolestne zdrapil za ruku. Šuhaj sa vytrhol a udrel vojaka riadne cez ucho. Obor sa zvalil tvárou do prachu, druhý vojak prekvapený odskočil. No zápäť obkolesili Pandiona zo tridsiati a mierili naň kopijami.

Rozsrdený šuhaj skočil dopredu, želajúc si zahynúť v boji — smrť sa mu videla vykúpením. Ale nepoznal Egypťanov, ktorí si nahromadili tisícročné skúsenosti, ako krotiť otrokov. Ozbrojenci sa v mihu rozostúpili a hodili sa odzadu na Pandiona. Mladého odvážlivca zrazili na zem. Do rebier v dolnej časti hrudi ho udrel tupý koniec kopije. Pred očami sa mu rozliala červená hmla, vyrazilo mu dych. V tej chvíli mu jeden z Egypťanov spojil ruky nad hlavou a na zápästiach mu ich zovrel drevenou kladkou, čo sa ponášala na maličký čln. Potom ho už nechali na pokoji.

Zajatcov chytro sputnali a hnali úzkou cestou medzi brehom rieky a poľami. Mladý sochár trpel strašnú bolesť. Hrany mučidla mu gniavili ruky, zodvihnuté nad hlavou. Nemohol ich v lakťoch zohnúť a spustiť na hlavu.

Z bočnej cesty sa k nim pripojila druhá skupina zajatcov, po chvíli tretia — už ich bolo do dvesto. A všetkých nemilosrdne zviazali. Podaktorí mali ruky v takých istých kladách ako Pandion. Tváre zajatcov boli skrivené bolesťou, bledé, pokryté potom. Šuhaj šiel ako v hmle, sotva vnímal okolie.

Dookola sa rozprestierala bohatá krajina. Vzduch bol svieži, čistý. Na úzkych cestách vládla tíšina. Obrovská rieka sa pomaly valila do Veľkého zeleného mora. V ľahkom vánku sa pohojdávali vrchovce paliem. Polia so zrejúcou pšenicou sa striedali s vinohradmi a ovocnými sadmi. Celá krajina vyzerala ako obrovská, tisícročná pestovaná záhrada.

Pandion sa nedíval ani napravo, ani naľavo. So zaťatými zubami sa vliekol popri vysokých múroch, obkolesujúcich bydliská boháčov. Boli to jednoposchodové staviská, ľahké, vzdušné, s úzkymi vysokými oblokmi.

Výklenky predo dvermi podopierali drevené stĺpy. Biele múry, pomaľované zložitou vzorkou v jasných, čistých farbách sa ostro odrážali v oslepivom slnečnom svetlé.

Znenazdajky sa pred zajatcami vynorilo obrovské kamenné stavisko s rovnými, nevídane hrubými múrmi z veľkých kamenných kvádrov, pravidelne otesaných. Tmavá tajomná budova akoby dlávila zem svojou úžasnou ťarchou. Pandion kráčal pozdĺž hrubých pilierov, ktoré sa ponuro siveli na jasnozelenom pozadí sadu, na rovine. Palmy, figovníky a iné ovocné stromy sa striedali, vysadené do pravidelných, nekonečných radov.

V záhrade pri rieke stála vysoká vzdušná stavba tak isto bohato ozdobená ako ostatné domy v meste. Pred priečelím obráteným k rieke sa dvíhali stĺpy ovešané pestrými stuhami. Snehobiely balkón s plochou strechou nad širokým vchodom sa opieral o dva piliere. Po rímse sa vinula zlatomodrá ozdoba. Belasé a zlaté kľukaté čiary zdobili aj hornú časť bielych pilierov.

Na balkóne zatienenom kobercami a závesmi sa pohybovali ľudia v snehobielych hávoch. Ponad zábradlie sa naklonil mužský s vysokou červenobielou korunou na hlave^[37].

Stráže sprevádzajúce zajatcov a veliteľ, čo si vážne vykračoval vpredu, padli tvárou na zem. Na pokyn faraóna — živého boha, najvyššieho vládcu krajiny Kemt — zajatcov zoradili do zástupu a pomaly ich viedli popod balkón. Dvorania si polohlasne vymieňali poznámky a veselo sa smiali.

Krása paláca, nádhera faraónovho rúcha a jeho družiny, ich slobodné a pyšné pózy sa ostro odlišovali od strhaných tvárí ukatovaných zajatcov.

Pandion sa išiel pominúť od bolesti v rukách, telo sa mu chvelo ako v zimnici, vyschnuté pery sa mu dopukali. No mladý Helén sa vypäl, hlboko si vzdychol a obrátil k balkónu hnevlivú tvár.

Faraón čosi povedal svojim dvoranom — a všetci mu prikývli. Dlhý rad zajatcov sa pomaly pohyboval. Pandion už bol za domom v tôni vysokého múru. Postupne sa tu zhromaždili všetci zajatci, obkolesení mlčanlivými vojakmi. Spoza rohu sa vynoril vypasený chlap s dlhou barlou z čierneho dreva vykladaného zlatom. Sprevádzal ho pisár s doštičkou a svitkom papyrusu v rukách.

Brucháč sa naduto obrátil k veliteľovi stráže, ten sa hlboko poklonil a dal rozkaz vojakom. Vojaci odvádzali nabok zajatcov, na ktorých hodnostár ukázal prstom. Pandion bol označený hneď medzi prvými.