Na hranici Oekumeny

Povyberali okolo tridsiatich silnejších a najodvážnejších zajatcov. Odviedli ich na koniec záhrady a hnali ich popri nízkom múre. Chodník bol čoraz strmší a viedol k veľkému štvorcu holých stien v úžľabine medzi pšeničnými poľami. Po hrubých tehlových múroch zo desať lakťov vysokých sa prechádzali vojaci ozbrojení lukmi. Na rohoch sa dvíhali striešky z rohoží.

V múre obrátenom k rieke bol vchod. Inde nebolo vidieť ani dvere, ani okná — len holé sivozelené steny sálali horúčavou.

Zajatcov zaviedli do ohrady. Zbrojnoši, čo ich sprevádzali, sa chytro vzdialili. Druhý, vnútorný múr bol nižší, s jedinými dverami na pravom boku. Na voľnom priestranstve stáli hrubé lavice. Časť dvora zaberalo nízke stavisko s čiernym otvorom vchodu. Skupinu zajatcov obstali teraz vojaci so svetlejšou kožou, ako mali tí, čo ich priviedli. Všetci boli veľkí, mnohí modrookí a ryšaví. Pandion ešte takých ľudí nevidel — nevedel, že sú to Líbyjci.

Z prístavku vyšli dvaja chlapi. Jeden niesol akýsi predmet z lešteného dreva, druhý sivú kameninovú nádobu. Líbyjci zdrapili Pandiona a obrátili ho chrbtom k príchodzím. Nato Helén zacítil slabé pichnutie — k ľavej lopatke mu priložili leštenú doštičku s krátkymi ostňami. Potom jeden z nich na doštičku prudko udrel. Vytryskla krv a Pandion nevdojak vykríkol. Líbyjec zotrel krv a utrel ranu handrou namočenou do tekutiny v nádobe. Krv sa zastavila, ale vojak ešte niekoľko ráz namočil handru a pretrel ňou ranu. Len teraz si Pandion všimol, že všetci Líbyjci majú na lopatkách krvavočervený znak — akési figúrky, v oválnom ráme^[38]. Pochopil, že mu vypichli znamenie.

Pandionovi sňali z rúk kladku, ale nevládal zadržať ston od strašnej bolesti v zdrevenených kĺboch. S námahou sa mu podarilo roztiahnuť ruky.

Potom prešiel zohnutý cez nízke dvere na zaprášený dvor a nevládne klesol na zem.

Napil sa mútnej vody z obrovskej hlinenej nádrže a obzeral si miesto, ktoré z vôle ľudí, čo tu panujú, má mu byť navždy domovom. Veľký štvorec — zo dve stádie na každej strane — uzavierali vysoké holé múry.

Celú pravú polovicu ohradenej plochy a ľavý kút zaberali hlinené komôrky.

Tak vyzeralo „šene“ — robotáreň, akých bolo v krajine Ta-Kem na stá. Sem zhromažďovali otrokov z rôznych plemien — pracovnú silu, základ bohatstva a krásy Egypta. Šene bolo prázdne a tiché — otroci odišli na robotu. Iba niekoľko chorých ležalo ľahostajne v tôni pri múre. Robotáreň bola určená pre zajatcov, ktorí sa len nedávno dostali do krajiny otroctva a ešte si nezaložili rodiny, aby znásobili počet pracovných rúk v Čiernej zemi.

Pandion sa stal „mere“ — dedičným faraónovým otrokom — zadelili ho medzi tisíc ľudí, ktorí sa starali o palácové záhrady, kanály, a palácové hospodárstvo.

Ostatných zajatcov, ktorí po prehliadke zostali pri múroch paláca, rozdelili medzi hodnostárov ako šachu, doživotný majetok svojho pána.

Keď pán zomrel, prešli do šene faraónovho.

V dusnom vzduchu zaľahlo tiesnivé ticho, prerušované iba vzdychmi nových otrokov. Znamenie na chrbte pálilo Pandiona ako žeravé uhlie.

Nemohol si nájsť miesta. Namiesto morskej šíravy, tônistých hájov na brehoch vlasti omývaných vlnami len škvarka zaprášenej zeme, stisnutá medzi múry. Namiesto slobodného života s milovanou dievčinou — otroctvo v cudzej krajine.

Iba nádej, že sa vyslobodí, bránila šuhajovi rozbiť si hlavu o múr, ktorý ho delil od šíreho, krásneho sveta.

Faraónov otrok

Tak ako pred rokom rozkvitli kríky a po úbočiach sa rozprestierali žeravé pokrovce kvetov. Do Aeneady znova prišla jar. Trblietavé súhvezdie Strelca zavčasu zapadalo^[39] a priamy západný vietor ohlasoval začiatok plavieb. Do kalidonského prístavu sa vrátilo päť korábov, ktoré boli skoro na jar vyplávali na Krétu, a pristáli tam dve krétske lode. Ale Pandion sa ešte stále nevracal.

Osamelý pútnik sa na Kréte stratil, zmizol kdesi v horách obrovského ostrova, medzi rozmanitými plemenami a množstvom veľkých osád.

Agenor často upadal do zadumaného mlčania a snažil sa utajiť pred domácimi svoje obavy. Napokon sa rozhodol ísť do kalidonského prístavu a — ak sa mu naskytne príležitosť — aj na Krétu, aby sa aspoň čo-to dozvedel o Pandionovom osude.

Tessa teraz často vyhľadávala samotu. Ba aj nemá sústrasť rodičov ju ťažila. S hlbokým žiaľom postávala pred pokojnou a večne pohyblivou tvárou mora v nádeji, že Pandion pristane na tom mieste, kde sa rozlúčili.

Ale tieto nádeje sa už dávno pominuli. Vedela, že tam a čiarou, čo rozdeľuje nebo a more, ho postihlo nešťastie. Iba zajatie alebo smrť mohli Pandionovi zabrániť, aby sa vrátil k nej. Prosila vlny, ktoré možno pribehli stade, kde je jej milovaný, aby, jej prezradili, čo sa stalo. No more vrhalo k — jej nohám vlnu za vlnou a ich šumenie sa ničím neprivrávalo.

Ako sa prezvedieť, čo sa stalo s milým? Ako má prekonať diaľku, čo ich delí, ona, žena, ktorej jediným údelom je byť manželovi gazdinou, ochrankyňou kozubu, družkou na cestách, tešiteľkou pri neúspechoch.