Na hranici Oekumeny

Mladý Helén usúdil, že ako ozbrojenec ľahšie ujde. No Feničan dobre poznal helénske obyčaje a prinútil ho tri razy zložiť strašnú prísahu vernosti. Potom mu potrel rany hojivou masťou, zaviedol ho ku skupine vojakov a prikázal, aby sa mu dali najesť.

— Ale dobre naň dozerajte! — pripomínal im, keď odchádzal. — Nezabúdajte, že navzájom za seba zodpovedáte!

Najstarší z vojakov sa na súhlas uškrnul, potľapkal Pandiona po pleci, ohmatal mu svaly a čosi utrúsil k ostatným. Tí sa hlasno rozrehotali.

Pandion na nich nechápavo pozrel; od všetkého ho delil hlboký žiaľ.

Za štyri dni, ktoré prežil na lodi, Pandion si ako-tak zvykol na svoje položenie. Sinky a rany sa mu zahojili. Pán korábu si všimol, že šuhaj všeličo vie, bol s ním spokojný a zopár razy sa s ním pozhováral. Prezradil Pandionovi, že sa plavia starou morskou cestou, ktorou chodievali Kréťania do južných krajín. Cesta sa vyhýbala nepriateľskému a mocnému Egyptu, viedla popri okraji obrovských pustatín k Bráne Hmiel^[28].

Za Bránou Hmiel, kde sa zbližovali skaliská z juhu a zo severu, bol koniec pevniny — obrovské Hmlisté more^[29]. Tu sa koráby obracali na juh a zanedlho dorazili k brehom horúcej krajiny čiernych, bohatej na slonovinu, zlato, olej a kože, Práve touto cestou chodievali dávne výpravy Kréťanov — Pandion videl zobrazenú takú výpravu v osudný deň. Národ mornárov prenikal do ďalekých južných krajín, kam už nechodili egyptskí poslovia.

Teraz sa plavia fenické koráby popri južných i severných brehoch, získavajú lacný tovar a mocných otrokov, no za Bránu Hmiel sa len málokto odváži.

Keď si Féničan povšimol Pandionove nevšedné schopnosti, chcel si ho ponechať v službách. Opisoval mu pôvaby ďalekých ciest, kreslil mu budúcnosť v ružových farbách, predpovedal mu, že o desať-pätnásť rokov môže byť aj on kupcom alebo veliteľom korábu.

Helén ho so záujmom počúval, no vedel, že kupecký život nie je pre neho, že nikdy nezamení vlasť, Tessu a slobodný život umelca za bohatstvo v cudzine.

Každým dňom v ňom rástla túžba čo len na chvíľu uvidieť Tessu, načúvať šumeniu v posvätnom borovicovom háji, kde prežil toľko šťastných chvíľ. Líhaval s otvorenými očami pri chrápajúcich spoločníkoch a potlačoval vzlyky.

Veliteľ lode mu prikázal, aby sa učil ovládať kormidlo. Pandionovi sa pomaly, vliekol čas, keď stál pri kormidle a vyrovnával smer lode podľa slnka alebo hviezd.

Tak bolo aj tejto noci. Pandion zvieral kormidlo a namáhal sa, aby prekonal odpor mocnejúceho vetra. Kormidelník stál na druhej strane lode a zhováral sa s jedným z vojakov^[30]. Nebo bolo čierne, iba kedy-tedy sa pomedzi potrhané mračno zatrblietala hviezda. A smutný hlas vetra postupne klesal a menil sa na hrozivé hučanie. Koráb nadhadzovalo, veslá škrípali. Zavše sa ozval drsný pokrik vojaka, čo poháňal otrokov nadávkami a údermi korbáča.

Veliteľ, ktorý driemal pod strieškou, vyšiel na palubu. Pozorne sa zahľadel na more a znepokojene pristúpil ku kormidelníkovi. Dlho sa s ním dohováral. Potom zobudil vojakov a poslal ich ku kormidlovým veslám.

Sám si stal ku Pandionovi.

Vietor sa prudko obrátil a zúrivo sa zaprel do lode. Vlny sa dvíhali čoraz vyššie a zalievali palubu. Stožiar museli zložiť — ležal na kope koží, vyčnieval nad čeleňou a duto udieral na vysoký vlnolam.

Boj s vlnami a vetrom bol čoraz zúfalejší. Veliteľ, šomrúc akési kliatby a či modlitby, prikázal obrátiť na juh. Vietor schytil koráb a hnal ho do neznámej čierňavy. V ťažkej práci pri kormidle noc sa chytro minula.

V raňajšej sĺňave bolo jasnejšie vidieť ozrutánske vlny. Búrka neutíchala.

Vietor sa zapieral do lode a zrážal ju.

Na palube sa rozľahol poplašný krik. Všetci ukazovali napravo za koráb.

Tam pretínal more obrovský spenený pás. Vlny spomaľovali šialený beh, keď sa blížili k tomuto modrozelenému pásu.

Posádka obstúpila veliteľa, aj kormidelník dal veslo vojakovi. Zdesené výkriky vystriedal rýchly, zápalistý rozhovor. Pandion zbadal, že naň ukazovali, jemu sa vyhrážali päsťami. Nechápal, čo sa robí, a pozoroval, ako veliteľ čosi odmieta so zlostnými posunkami. Starý kormidelník ho chytil za ruky a dlho ho presviedčal. Veliteľ krútil hlavou, vykrikoval, no napokon ustúpil. V tej chvíli sa chlapi vrhli na prekvapeného Pandiona a vykrútili mu ruky dozadu.

— Vravia, že si nám priniesol nešťastie, — povedal veliteľ a pohŕdavo ukázal na okolostojacich.

— Si vraj poslom záhuby, pre teba stihlo koráb nešťastie: odnieslo nás k brehom Ta-Kemu, podľa vášho — k Egyptu. Aby sa bohovia uzmierili, treba ťa zabiť a hodiť cez palubu. Tak si žiadajú všetci a ja ťa nemôžem ochrániť.

Pandion ešte vždy nechápal a spýtavo sa zahľadel na Feničana.