Na hranici Oekumeny

Pandion sa zahľadel na nekonečnú morskú šíravu. Tam v diaľke ležia cudzie krajiny, Egypt. Ale jeho vlasť je tam, za hradbou vrchov. Zatiaľ sa od nej vzďaľuje. Ešte si tu vo Feste pozrie staré chrámy, o ktorých toľko počul. Vzdychol si a pridal do kroku. Horský výbežok sa skláňal nadol širokým svahom, pokrytým balvanmi a zelenými kríkmi. Pri úpätí sa črtali rozvaliny obrovského staviska, zrúcané múry, zvyšky klenutia a zachované vráta lemované čierno-bielymi stĺpmi. A všade povrch múrov brázdili čerstvé široké trhliny — stopy po nedávnom zemetrasení.

Mladý sochár chodil obozretne, aby nenarušil ticho medzi rumami.

Odrazu sa ocitol vo veľkej štvorcovej sále so stenami pomaľovanými pestrými freskami, zahľadel sa na hnedé a čierne postavy chlapov s mečmi, lukmi a štítmi, medzi čudnými zvieratami a korábmi. Pandion si spomenul na dedovo rozprávanie a dovtípil sa, že fresky zobrazujú vojenskú výpravu do krajiny čiernych, ktorá vraj leží priam pri hranici Oekumeny.

Dlho hľadel na nástenné maľby, prekvapený svedectvom o ďalekých cestách starovekého národa. Keď sa obrátil naľavo, zbadal mramorovú krychľu, ozdobenú modrými ružicami a sklenými závitmi a pri nej kytice sviežich, nedávno odtrhnutých kvetov.

Ktosi tu bol! V rozvalinách teda žijú ľudia. Zatajil dych a ponáhľal sa k východu, chodbou zarastenou vysokou trávou.

Mohutné červené stĺpy, dva hranaté a dva okrúhle, čneli nad miernym svahom s hustým stromovím. Po úbočí sa hadil chodník.

Šuhaj sa pustil do doliny a natrafil na vydláždenú cestu. Zamieril na východ. Široké platanové listy, takmer nehybné v rozpálenom vzduchu, hádzali na cestu tieň. Šuhaja už dávno smädilo, no z domoviny, chudobnej na vodu, si privykol na smäd. Keď prešiel asi dve stádie, zbadal pod kopcom dlhé nízke stavisko. Miestnosti, ako rad rovnakých debien, boli od cesty otvorené a prázdne. Pandion spoznal, že je to starý dom, kde si mohli pocestní oddýchnuť. Ponáhľal k pestro pomaľovanému hlavnému vchodu s jediným stĺpom. Ustatého a smädného upútal slabý žblnkot. Vošiel do kúpeľa, kde z prameňa, vyloženého veľkými kamennými platňami, vytekala voda veľkou rúrou do širokého lieviku v stene a prelievala sa cez okraje troch bazénov.

Pandion zhodil háby a sandále, poumýval sa v čistej chladnej vode a do vôle sa napil. Potom si ľahol na širokú kamennú lavicu. Žblnkot vody; a šum lístia ho ukolísal.

Nespal dlho. Tieň stĺpa, ktorý pretínal slnkom zaliatu dlážku, bol takmer na tom istom mieste, Pandion vyskočil oddýchnutý a svieži a rýchlo si natiahol jednoduchú odedzu. Zajedol si suchého syra a ešte raz sa napil.

Zamieril k východu, no zápäť zdúpnel: z diaľky sa ozvali hlasy. Vyšiel na cestu a striehol. Spoza hustého porastu donášalo smiech, útržky neznámych slov a úryvkovité zvučanie strún.

Pandion sa potešil, ale aj znepokojil. Svaly sa mu napäli a nevdojak stisol rukoväť otcovského meča. Zašepkal zopár slov modlitby k svojmu patrónovi Hyperionovi a predieral sa húštinou za hlasmi.

V húšťave bolo dusno a prenikavá vôňa sťažovala dýchanie.

Opatrne obchádzal vysoké krovie s dlhými pichliačmi a zakrádal sa pomedzi svetlosivé, hladučké pne figovníkov. Po chvíli mu zastali cestu myrtové stromy. Medzi hustým lístím viseli strapce snehobielych kvetov.

Na okamih sa pred šuhajom vynorila Tessina tvár — v jeho domovine boli myrtové kvety zasvätené dievčenskej mladosti.

Hlasy, teraz zneli celkom blízko, no ľudia pre čosi rozprávali tlmene.

Pandion si ľahol pod nízke konáre a obozretne ich rozhrnul. Naskytol sa mu neobyčajný pohľad. Uprostred čistinky ležal ozrutánsky biely býk s dlhými rohmi. Na lesklej srsti sa mu na bokoch a na papuli černeli malé škvrny. Opodiaľ v tieni sedeli mládenci, devy aj starší. Pred skupinou si zastal urastený chlap s brčkavou bradou a so zlatou obručou na hlave. Na sebe mal krátku halenu, opásanú bronzovým opaskom. Na jeho pokyn oddelila sa od ostatných dievčina, zahalená do ťažkého plášťa. Zodvihla ruky a plášť z nej spadol. Zostala iba v rúške prichytenej bielym opaskom, zdobeným čiernou šnúrou. Ako žúžoľ čierne vlasy mala rozpustené, povyše lakťov sa jej blyšťali úzke náramnice.

Rýchlym, akoby tanečným krokom sa priblížila k býkovi, odrazu znehybnela a z hrdla sa jej vydral výkrik. Zviera otvorilo ospanlivé oči, zablyslo sa mu v nich, býk zohol predné nohy a pomaly dvíhal ťažkú hlavu.

Dievčina sa ako strela hodila vpred a vyskočila na ozrutu. Na mih dievča aj býk zmeraveli. Pandionovi prebehli po chrbte zimomriavky.

Býk sa vzoprel na predné nohy. Na bielej koži zvieraťa sa jasne črtalo počerné dievčenské telo. Jednou rukou sa ho chytila za rohy a druhou objala mocnú šiju. Pandiona ohromil kontrast medzi ohromnými zvieracími tvarmi a strojným ľudským telom.