Na hranici Oekumeny

V tmavom a tichom dome Tessa šelestila šatom, potom sa objavila v čiernom otvore dverí a naprávala si na pleci záhyby na prehoze. Čierne vlasy si bola skrútila na zátylku do ťažkého uzla, ktorý na temene lemovali tri stuhy. Zavolala na Pandiona a on hneď vyskočil a ponáhľal sa jej v ústrety.

— Dnes si sa učesala ako attická deva. Pristane ti to, — zvolal.

Tessa sa smutne usmiala.

— Vari si nepôjdeš naposledy zatancovať, Pandion? — spýtala sa.

— A ty by si chcela ísť?

— Áno, budem tancovať pre Afroditu. Aj žeriava zatancujem.

— Žeriava? To je attický tanec, preto si sa tak učesala! U nás ho tuším ešte netancovali.

— Ale dnes ho budú tancovať všetci — pre teba, Pandion!

— Prečo pre mňa? — čudoval sa šuhaj.

— Či si zabudol? Žeriava v Attike tancujú na pamäť, — Tessin hlas sa zachvel, — šťastného Theseovho^[22] návratu z Kréty a na počesť jeho víťazstva… Poďme, milý, — Tessa k nemu vystrela ruky a obaja pritúlení vkročili pod stromy na konci dediny.

… More hučalo v ústrety a vábivo otváralo nekonečné šíravy.

V raňajších slnečných lúčoch sa morské diaľky klenuli ako obrovský svet.

Pomalé vlny zružovené od zôr niesli zďaleka, azda až od brehov rozprávkového Egypta, zlatistú penu. Slnečné lúče tancovali drobnými skokmi na večné pohyblivej vode a pretínali vzduch jemným trasľavým svitom.

Chodník, z ktorého bolo vidieť osadu a Agenorov dom, skade sa ešte pred chvíľou niesli posledné pozdravy, zmizol za vŕškom.

Pobrežná rovinka bola pustá. Pandion zostal s Tessou sám pred morom a nebom. Vpredu na piesku sa černel malý čln, na ktorom Pandion popláva okolo mysu pri ústí Acheloja a prepláva cez Kalidonský záliv.

Dievčina a šuhaj kráčali mlčky. Tessa upreto hľadela na Pandiona, a ani Pandion nespúšťal z nej zraky.

Skoro, priskoro prišli k člnu. Pandion sa vzpriamil a z pŕs sa mu vydral hlboký vzdych. Toľko by mal Tesse povedať v týchto posledných chvíľach, no nenachádzal slov. Hlavou mu vírili myšlienky, útržkovité, nesúvislé.

Odrazu Tessa prudko objala Pandiona okolo krku a akoby sa bála, že ju niekto počuje, chvatne a prerývane zašepkala: — Prisahaj, Pandion, prisahaj na Hyperiona... na strašnú Hekaté^[23]… Nie, radšej na tvoju a moju lásku, že nepôjdeš ďalej ako na Krétu, že nepôjdeš až do Egypta… kde padneš do otroctva… navždy mi zmizneš zo života…

Prisahaj, že sa skoro vrátiš… — Tessin šepot pretrhli potlačované vzlyky.

Pandion si privinul dievčinu a prisahal. Pred očami sa mu v tej chvíli mihli diaľky, útesy, háje, domce a zrúcaniny neznámych osád, všetko, čo ho zakrátko oddelí od Tessy na dlhých šesť mesiacov. Šesť mesiacov nebudú o sebe nič vedieť. Pandion cítil, ako Tesse bije srdce, a zatvoril oči.

Čas sa míňal. Otáľať s rozlúčkou bolo na neznesenie.

— Choď už. Pandion, skorej! Bohovia nech ťa ochraňujú… — zašepkala dievčina.

Pandion sa zachvel, pustil Tessu a rýchlo vykročil.

Čln sa poddal mocným rukám, dno zaškrípalo o piesok. Šuhaj vošiel po kolená do vody a obzrel sa. Tessa stála nehybne ako socha. Upierala zrak na mys, za ktorým zmizne o chvíľu Pandionov čln.

V šuhajovej duši sa čosi zlomilo. Postrčil čln z plytčiny, skočil doňho a chytil sa vesiel. Tessa prudko obrátila hlavu a vietor jej rozvial vlasy, rozpustené na znak smútku.

Pod mocnými zábermi vesiel sa čln rýchle vzďaľoval. Pandion nespúšťal oči z nehybnej dievčiny. Vietor jej zakryl tvár čiernymi vlasmi, ktoré sa jej ovinuli okolo šije. Dievčina stála nepohnute, kým sa čln nevzdialil od brehu a nezamieril na juhovýchod.

Tesse sa marilo, že nie čln zabočuje okolo mysu, ale že mys, tmavý a chmúrny, sa pomaly plazí k člnu. A už sa dotkol malej čiernej bodky v trblietavom mori, už bodka za ním zmizla. Viacej Tessa nevnímala — klesla na vlhký piesok.

Čln sa stratil v nespočetných vlnách. Achelojov mys už dávno zmizol z očú a Pandion vesloval zo všetkých síl, akoby sa bál, že žiaľ ho prinúti vrátiť sa. Nemyslel na nič, len vesloval a vesloval.

Slnko prešlo za kormu a pomalé vlny nadobudli farbu tmavého medu.

Pandion zložil veslá na dno, opatrne sa odrazil nohou, aby neprevrátil čln, a skočil do vody. Plával a potískal čln pred sebou. Potom osviežený vyliezol nazad a vzpriamil sa.

Vpredu bolo vidieť ostrý mys a naľavo od neho sa černel podlhovastý ostrovček, ktorý z juhu uzatváral Kalidonský prístav — cieľ šuhajovej plavby. Pandion sa znova oprel do vesiel a ostrovček pomaly rástol a vynáral sa z mora. Čochvíľa sa pred Pandionom objavil rad strojných cyprusov. Šuhaj obozretne viedol čln pomedzi skaliská obrastené klzkými hrdzavými riasami. Cez zelenozlatistú vodu presvitalo piesočnaté dno.

Pandion vystúpil na breh neďaleko starého, machom obrasteného obetišťa, vyhľadal čistinku s mäkkou trávou a dopil vodu, čo si bol zobral na cestu.

Jesť sa mu nechcelo. Do prístavu zvyšovalo mu najviac dvadsať stádií a Pandion chcel prísť k majiteľovi lode oddýchnutý, svieži, a preto si ľahol.

Zrazu pred zatvorenými očami sa mu vynorila včerajšia slávnosť…