Na hranici Oekumeny

— Ešte väčšmi som si ho obľúbil, — odvetil Agenor a žena mu prikývla. — No… — majster sa odmlčal, hľadajúc slová.

— Chce veľmi veľa, — doplnila ho žena.

— Áno, chce veľmi veľa a bohovia mu už veľa dali. Nemá sa u koho učiť a ja mu neviem dať, čo hľadá, — povedal umelec a z hlasu mu zaznel smútok.

— A mne sa vidí, že sa nevyzná sám v sebe. Vôbec sa neponáša na iných mladíkov, — ticho riekla žena. — Nechápem, po čom vlastne túži, a zavše ho aj ľutujem.

— Máš pravdu, moja milá. Snaha dosiahnuť to, čo ešte nik nedokázal, mu neprinesie šťastie. A ty… ty sa bojíš o Tessu?

— Nie, nebojím sa. Moja dcéra je hrdá a smelá. Ale cítim, že láska k Pandionovi jej môže priniesť veľa žiaľu. Nie je dobre, keď človek ako Pandion sa zmieta v hľadaní — potom ho ani láska nevylieči z večných túžob…

— Ako vyliečila mňa, — majster sa láskavo usmial na ženu. — A aj ja som sa kedysi ponášal na Pandiona.

— Nie, ty si bol vždy pokojnejší a istejší, — namietala žena a pohladkala mu prešedivené vlasy.

Agenor pozrel do diaľky, za stromy, kde zmizla Tessa.

Dievčina sa náhlila k moru. Často sa obzerala, hoci vedela, že vo sviatok nikto nepôjde tak zavčasu do posvätného hája.

Z bielych svahov neplodných skalnatých vrchov už sálala páľava.

Chodník viedol najprv po rovine porastenej bodľačím. Tessa kráčala opatrne, aby si neroztrhla lem na svojom najkrajšom chitóne z jemnej, polopriesvitnej látky, dovezenej spoza mora. Chodník sa ďalej dvíhal do kopca posiateho krvavočervenými kvetmi. Tu už nebolo bodľačia; dievčina si podvihla záhyby odedze a rozbehla sa do hája. Vôňa zohriatej smoly a ihličia sa miešala so sviežim dychom mora. Dievčina spomalila kroky, nevedomky sa prispôsobujúc slávnostnému pokoju v háji. Vyšla na lúčinku pozlátenú slnkom. Ta doliehal hukot mora jasnejšie — more nebolo vidno, no neprestajne sa ohlášalo nízkymi, rytmickými akordmi. Napravo sa dvíhalo sivé skalisko. Spoza skaly vybehol Tesse v ústrety, Pandion, pritiahol ju k sebe, no zápäť ju zľahka odtisol a pozorne sa na ňu zadíval, akoby si chcel vryť do pamäti jej podobu.

Tessa sa jemne vyvinula šuhajovi z rúk.

— Poponáhľaj sa, čoskoro sem prídu! — povedala a nežne pozrela na mládenca.

— Som pripravený, — a s tými slovami podišiel Pandion ku skalisku, ktoré pretínala úzka kolmá jaskyňa. Na vápencovom balvane stála nedokončená socha — ženská postavička. Povedľa ležali sochárove drevené nástroje.

Dievčina zhodila belasý chimation a pomaly dvíhala ruky k sponám, ktoré spínali záhyby ľahkej tkaniny, rozrezanej pozdĺž pliec. Pandion ju s úsmevom pozoroval. Keď sa však obrátil k soche, nadšenie mu z tváre pomaly zmizlo. Vzdialená bola táto hrubá podoba prelestnej živej Tesse.

Jednako z hliny už vystupovali obrysy jej tela. Dnes sa všetko rozhodne a on prenesie na neživú hlinu čaro živých línií.

Šuhaj sa chmúrne a rozhodne obrátil k Tesse. Dievčina sa oprela o borovicu, ruku si založila za hlavu. Mladý sochár sa mlčky, zahrúžil do práce. Vnímavým pohľadom prebehúval z priateľkinho tela na hlinu, premeriaval, porovnával.

Už niekoľko dní trvala borba jeho tvorivých rúk s poddajnou hlinou, ktorú chcel prinútiť, aby nadobudla krásny tvar živého modelu.

Čas bežal. Šuhajove citlivé ucho už niekoľko ráz zachytilo potlačený vzdych ustatej Tessy. Pandion prerušil prácu a poodstúpil. Z úst sa mu vydral bolestný výkrik sklamania. To, čo v hrubo naznačených črtách žilo, teraz uhladené a dokončené zaniklo. Socha bola iba ťarbavou napodobeninou Tessinho štíhleho tela.

Sochár so zovretými perami porovnával Tessu so sochou a zúfalo sa snažil nájsť chybu. Chyby tu nebolo — nedalo sa to nazvať chybou; jednoducho nevedel zvýrazniť život, zachytiť menlivý pohyb telesných tvarov. Nazdával sa, že sila jeho ľúbosti, jeho nadšenie nad Tessinou krásou ho povznesú, že mu pomôžu zavŕšiť veľké umelecké víťazstvo — nevídanú sochu… To si myslel včera, i pred polhodinou. A zatiaľ?…

Nevládze… nevie… Ani pre Tessu, ktorú tak ľúbi. Čo robiť? Celý svet mu stemnel, nástroje mu padali na zem, krv mu udrela do tváre. V zúfalstve sa hodil k Tesse a padol pred ňou na kolená. Dievčina, zmätená, nechápajúca, položila dlaň Pandionovi na rozpálenú tvár. Zrazu ženským inštinktom pochopila, čo sa deje v umelcovej duši. S materinskou nehou sa sklonila k nemu, pritískala si jeho hlavu, tešila ho láskavými slovami a štíhlymi prstami mu hladkala krátke kučeravé vlasy. Šuhajovo zúfalstvo sa utíšilo.

V diaľke sa ozvali hlasy. Pandion sa poobzeral. Jeho vzrušenie sa rozplynulo a s ním aj veľké nádeje. Zdalo sa mu, že sa mu mladícky sen nikdy neuskutoční. Podišiel ku soche a v zadumaní zastal. Malá Tessina rúčka sa dotkla jeho lakťa.

— Neopováž sa, nerozumné chlapčisko! — zašepkala dievčina.

— Nemôžem, neviem, Tessa, — prisvedčil Pandion, neodtŕhajúc pohľad zo sochy. — Keby táto… — šuhaj sa zháčil, — keby som ju nebol robil podľa teba, hneď by som ju zničil. Je nepekná, hrubá, nikdy nesmie pripomínať tvoj zjav, — a jemne potisol sochu do jaskyne a starostlivo zakryl štrbinu úlomkami skál a čečinou…