Na hranici Oekumeny

— Otec a učiteľ môj, pusti ma obzrieť si staré mestá… Tu nevydržím, bohovia sú mi svedkami… musím všetko vidieť. Cítim v sebe silu dosiahnuť najvyššie ciele… Musím poznať kolísku tých drahocenností.

Možno by som… — šuhaji zmĺkol a zapýril sa, no priamy, smelý pohľad ďalej upieral na Agenora.

— Vstaň, Pandion! Dávno som to čakal. Nie si už chlapec, nemôžem ťa zdržiavať, keby som ako chcel. Choď, kam zatúžiš, no vravím ti ako svojmu synovi, ako svojmu žiakovi, ba ako rovný rovnému, že tvoje želanie je nebezpečné. Hrozia ti strašné útrapy.

— Ničoho sa nebojím, otec! — Pandion pohodil hlavou.

— Zmýlil som sa: ty si ešte stále chlapec, — pokojne ho zavrátil Agenor. — Vypočuj ma do konca, ak ma naozaj ľúbiš.

A Agenor rozprával, že vo východných mestách panujú ešte dávne obyčaje. Ženy, tak ako pred tisíc rokmi na Kréte, nosia dlhé drsné sukne, neobyčajne pestro zafarbené a hruď majú obnaženú, zahaľujú si iba plecia a chrbát. Muži chodia v krátkych košeliach bez rukávov, majú dlhé vlasy a ozbrojení sú malými, no ťažkými bronzovými mečmi. Mesto Tírynthos obkolesuje dlžizný múr, päťdesiat lakťov^[17] vysoký. Vystavali ho z obrovských skál ozdobených zlatými a bronzovými kvetmi, ktoré na slnci zďaleka blčia ako ohne.

Mykény sú ešte veľkolepejšie. Rozkladajú sa na vysokom kopci, brány z ohromitánskych kvádrov zatvárajú medenými mrežami. Z roviny, ktorá sa rozprestiera okolo kopca, zďaleka vidno veličizné stavby.

Hoci nástenné maľby v mykénskych, tyrintských a orchomenských palácoch sú ešte stále svieže a jasné, hoc po cestách dláždených bielymi kameňmi ešte ako kedysi prehrkocú kedy-tedy záprahy bohatých zemepánov, cesty, dvory opustených domov, ba aj steny mocných múrov zarastajú trávou zabudnutia.

Dávno sa minuli časy bohatstva, časy ďalekých plavieb do rozprávkového Aigypta^[18]. Dnes okolo týchto miest ležia mocné fratrie s množstvom vojakov. Ich velitelia si naširoko-ďaleko všetko podrobili, mestá pripojili k svojim temenom^[19], podmanili si slabšie rody a vyhlásili sa za vládcov krajiny aj ľudí.

Tu, v Aeneade, nieto takých mocných vodcov, tak ako nieto miest a nádherných chrámov. Zato tam je viac otrokov, úbohých zotročených mužov a žien. Sú medzi nimi nielen zajatci dovlečení z cudzích krajín, ale aj ich krajania, pochodiaci z chudobných rodov.

A čo povedať o cudzincoch na cestách? Ak za nimi nestojí mocná fratria alebo rod, s ktorým je nebezpečné sa znepriateliť, ak pocestného nesprevádza ozbrojená družina, vtedy sú preň iba dve cesty — smrť, alebo otroctvo.

— Pamätaj si, Pandion, — sochár chytil šuhajovi obe ruky, — žijeme v krutých a nebezpečných časoch. Rody a fratrie na seba nevrazia, spoločné zákony nejestvujú, každému pútnikovi nad hlavou visí hrozba otroctva.

Pamätaj si, ak nás opustíš, zostaneš v cudzine bez blízkych, bez zákonov, každý ťa môže ponížiť, ba aj zabiť a nemusí sa báť pokuty a pomsty^[20]. Si sám a chudobný, ani ja ti nemôžem ničím prispieť — teda nepozháňaš si ani neveľký sprievod. A sám čoskoro zahynieš, ak ťa bohovia neurobia neviditeľným. Tak vidíš, Pandion, i keď sa ti zdá také jednoduché preplávať tisíc stádií od nášho Achelojovho mysu do Korintu, odkiaľ je pol dňa cesty do Mykén, deň do Tírynthu a tri dni do Orchomenu — pre teba je to to isté, ako keby si sa vypravil za hranice Oekumeny. Mne i mojej žene si ako syn, no nehovorím o nás. Predstav si Tessino utrpenie, keby si niekde v cudzine biedil v otroctve!

Pandion sa začervenal, ale neodvetil.

Agenor cítil, že šuhaja nepresvedčí, že jeho žiak váha medzi dvoma mocnými túžbami — jednou, čo ho pútala k domovu, a druhou, ktorá ho vábila do diaľok, lež aj do nebezpečenstiev.

Ani Tessa nevedela, čo by bolo lepšie, a raz sa stavala proti jeho odchodu, inokedy veľkoryso nabádala Pandiona, aby sa vybral na cestu.

Prešlo niekoľko mesiacov a keď jarné vetry priniesli spoza prielivu^[21] od Peloponézu vôňu zakvitnutých hôr, Pandion sa rozhodol. Pol roka, ktorý chcel prežiť v ďalekých a neznámych končinách, sa mu videlo večnosťou.

Chvíľami ho zhrýzal pocit, že sa už azda nikdy nevráti…

Pandion sa najprv vybral na Krétu — do sídla potomkov prímorského národa, do kolísky starovekej kultúry — tak ako mu boli Agenor a iní múdri mužovia radili. Ostrov ležal na križovatke námorných ciest a obývali ho rôzne kmene. Jeho brehy sa hmýrili cudzincami — kupcami, námorníkmi, robotníkmi. Pestré krétske obyvateľstvo sa zaoberalo obchodom, žilo pokojnejšie ako Helada a k cudzincom sa správalo priateľsky. Iba v strede ostrova, za hradbou hôr ešte bývali potomkovia starých plemien a tí prišelcov neradi videli.

Pandion sa mal preplaviť cez Kalidonský záliv k ostrému mysu oproti dolnej Achaji a tam sa ponúkne za veslára na dajakú loď, čo mieri na Krétu s nákladom vlny.

V deň splnu sa mládež zišla do posvätného hája na tanec.

Pandion zadumane sedel na malom dvore pri Agenorovom dome, zdrvený smútkom. Zajtra ho čaká rozlúčka s milou, neistá budúcnosť, samota…