Na hranici Oekumeny

Na šuhajove zápalisté protesty starec iba vrtel hlavou. Pandion mu dohováral, modlikal, hneval sa, kým nepochopil, že dedovo rozhodnutie je nezlomné, že zrelo v ňom po mnohé roky a upevnila ho životná skúsenosť.

Žiaľ ťažil Pandiona ako kameň. Celý deň sa od deda ani nepohol, pomáhal mu vychystať sa na cestu.

Navečer usadili sa pri prevrátenom člne, ktorý boli poupchávali kúdeľou, a dedo vytiahol lýru. Po brehu sa rozľahol ako za mladi mocný hlas starého deda a zanikol v diaľke. Na Pandionovu prosbu starec spieval o tom, ako vznikol ich národ, o susedných zemiach a krajinách. Šuhaj si uvedomil, že počúva deda posledný raz, dychtivo vnímal každé slovo a usiloval si zapamätať piesne, od detstva nerozlučne späté s dedovou tvárou.

Starý ded spieval o drsnej kráse svojej vlasti, kde sama príroda je pozemským vtelením bohov, o veľkosti ľudí, ktorí ľúbia život a víťazia nad prírodou, neukrývajú sa pred ňou do chrámov, neodvracajú sa od skutočnosti.

A šuhajovi vzrušene bilo srdce pred cestou do neznámych diaľok, kde za každou zákrutou čaká niečo nové, neočakávané.

Ráno akoby sa bolo vrátilo horúce leto. Čistý blankyt oblohy dýchal páľavou, nehybný vzduch znel cvrlikaním cikád a slnko sa oslepivo odrážalo od bielych skalísk. More spriezračnelo a lenivo sa kolísalo pri brehoch.

Keď sa dedov čln stratil v diaľke, Pandiona opantal smútok. Hodil sa na zem a oprel si čelo o skrížené ruky. Bolo mu ako malému opustenému chlapčekovi. Slzy mu padali na ruky, no neboli to chlapčenské slzy — kotúľali sa v ťažkých kvapkách a nezmierňovali žiaľ. Sny o veľkých činoch uplynuli doďaleka. Šuhaj túžil len po tom, aby bol dedovi nablízku.

Pomaly si uvedomil, že plačom deda neprivolá. Zahanbil sa za svoju slabosť, stisol pery, zodvihol hlavu a dlho sa díval do morských šírav, kým sa v ňom neutíšil zmätok. Napokon vstal, prebehol očami slnkom zaliaty breh, domček pod platanom a znovu ho premohol neznesiteľný smútok.

Uvedomil si, že chlapčenské dni sa pominuli, že sa už nikdy nevráti bezstarostný život s polodetskými snami.

Pomaly sa vliekol k domčeku. Tam si opásal meč a pobalil do plášťa svoje imanie. Pevne zaprel dvere, aby sa dnu nevodrala búrka, a vykročil po skalnatom chodníku, čisto vyzametanom vetrami. Chodník viedol na vŕšok, kde sa zelenalo husté krovie. Tam sa chodník rozdeľoval: napravo — k rybárskym chatrčiam na morskom brehu, naľavo popri rieke — do osady.

Pandion zabočil doľava. Za vŕškom sa mu nohy zaborili do horúceho bieleho prachu a cvrlikanie cikád vystriedalo šum mora. Úpätie vrchov pri rieke tonulo v zeleni stromov. Štíhle listy oleandrov a ťažká zeleň figovníkov sa prepletali s pyšnými korunami orechov a splývali v hustú spleť, ktorá sa zdala popri bielych vápencových skaliskách priam čierna.

Chodník sa pohrúžil do chladivej tône a po niekoľkých zákrutách vyústil na rozložitú poľanu, kde stáli malé domce, učupené pod strmými svahmi.

Šuhaj zrýchlil krok, zamieril k nízkemu bielemu stavisku a vošiel na podstienok. V ústrety mu vstal nevysoký čiernobradý starší mužský — majster Agenor.

— Už som chcel po teba poslať! — vítal ho natešene sochár. Zrazu zbadal šuhajovu zbroj. — Teda to bolo ono! Poďže sem, nech ťa vyobjímam. Tessa, Tessa! — zavolal. — Pozri, aký vojak k nám zavítal!

Pandion sa prudko obrátil. Z vnútorných dverí vyzrela dievčina oblečená v tmavočervenom chimatione^[10] prehodenom cez jemný belasý chiton^[11].

V radostnom úsmeve sa jej zaperlili zuby, no zapäť sa zachmúrila a chladne si Pandiona premerala.

— Vidíš, hnevá sa na teba. Za celé dva dni si nepribehol a nepovedal si, že nebudeš pracovať, — vyčitoval sochár šuhajovi.

Pandion stál mlčky, so sklopenou hlavou.

— Čo je s tebou, chlapče? Vlastne — vojak? Dnes si dáky zronený.

A akýže uzlík si si priniesol?

Pandion prerývaným hlasom, nesúvislo porozprával o dedovom odchode, opäť prežívajúc svoj žiaľ.

Sochár položil šuhajovi ruky na plecia.

— Dávno sme si ťa už obľúbili, Pandion. Som šťastný, že si si vyvolil cestu umelca pred životom vojaka. Tá ťa tak či tak neskôr neminie.

Vtom prišla sochárova žena — Tessina matka.

Pandion sa podľa obyčaje sklonil pred Agenorovou ženou, ona mu prikryla hlavu okrajom plášťa a láskavo si ho privinula.

Dievčina radostne vykríkla, no vzápätí sa zmiatla a bežala do domu, sprevádzaná otcovým úsmevom.

Agenor si sadol ku vchodu do dielne, aby si oddýchol. Pri dome rástli staré olivy. Ich obrovské hrčavé kmene sa čudesne prepletali a zádumčivý zrak umelcov v nich nachádzal ľudské i zvieracie podoby.

Na druhej strane domu sa mihla ženská postava v sviatočnom jasnemodrom chimatione so zlatými ozdôbkami. Vo chvíli, keď zmizla za vŕškom, sochár spoznal svoju dcéru. K Agenorovi podišla jeho žena, nečujne stúpajúc bosými nohami, a sadla si vedľa neho.

— Tessa zase išla za Pandionom do boriny, — poznamenal umelec a doložil: — Deti sa nazdávajú, že o ich tajomstve nevieme.

Žena sa veselo zasmiala, no odrazu zvážnela a spýtala sa: — Čo si myslíš o Pandionovi teraz, keď je u nás už vyše roka?