Na hranici Oekumeny

Už nie je chlapec — ešte niekoľko dní a dosiahne vojenský vek. No vojakom nebude, lež veľkým umelcom, slávnym sochárom. Líšil sa od mnohých vrodenou schopnosťou vidieť tvary prírody, vnímať a zapamätať si ich… To mu povedal učiteľ — majster Agenor. Tam, kde iní ľahostajne prechádzali, on, Pandion, zastal a rozochvele pozoroval to, čo si ešte nevedel ujasniť a vysvetliť. Mnohotvárnosť prírody ho priťahovala neprestajnými premenami. Neskoršie mu zbystrel zrak. Šuhaj našiel a zapamätal si črty, ktoré sa mu videli krásne. A krásu objavoval všade — v ohybe hrebeňa pribiehajúcej vlny, aj vo vetrom rozviatych kučeravých vlasoch Tessy — učiteľovej dcéry, v strojnom stromoradí borovíc, v ponurých bralách vypínajúcich sa nad morom. Od tých čias jeho úsilie smerovalo k tomu, aby zachytil krásu foriem a ukázal ju tým, ktorí ju sami nepostihnú. A čo môže byť krajšie od ľudského tela! No vyjadriť jeho krásu je najťažšie…

Preto sa živé črty zachytené v pamäti tak málo podobajú sochám bohov a hrdinov, ktoré kol seba vídal a ktoré sa sám učil majstrovať. Veď ani diela najchýrnejších majstrov Aeneady^[5]nevedeli presvedčivo zobraziť živé ľudské telo. Šuhaj nejasne cítil, že sú v nich umelo nadnesené a hrubo umocnené iba jednotlivé ťahy, vyjadrujúce radosť, vôľu, hnev alebo nežnosť, no nič viac. Aby bol dojem čím väčší, sochár obetoval všetko ostatné. No on, Pandion, musí vyjadriť krásu! Potom sa stane najväčším sochárom v krajine a ľudia ho budú oslavovať, budú sa nadchýnať jeho dielami. Po prvý raz do bronzu alebo kameňa na veky zachytí živú krásu!

Ďaleko zašiel v odvážnych snoch, keď zrazu pod ním mocne plesla veľká vlna. Niekoľko kvapiek fŕklo i na kameň i šuhajovi do tváre.

Spamätal sa a zmätene sa usmial do tmy. Bohovia! Ten čas je doista ešte veľmi ďaleko… Zatiaľ ho majster Agenor často karhá za nešikovnú robotu, a právom… A dedo? Ten sa málo zaujíma o jeho umelecké úspechy. Stará sa iba o to, aby z vnuka vychoval vynikajúceho atléta. Ako by umelec potreboval silu. No predsa je len dobre, že ho ded takto vychoval! Šuhaj si uvedomoval, že je nezvyčajne mocný a otužilý. A je príjemné popýšiť sa silou a vrtkosťou na večerných hrách pred Tessou a tešiť sa z iskierky obdivu v jej očiach!

Šuhaj vyskočil. Líca mu horeli, všetky svaly sa napäli. Vzdorne nastavil vetru hruď, zodvihol tvár ku hviezdam a ticho sa rozosmial. Pomaly podišiel ku kraju skaliska, zaujúkal a skočil dolu. Tichá, mlčanlivá noc odrazu ožila. Hučiace more mu láskavo ochládzalo rozpálenú kožu. Vlny vynášali šuhaja nahor a snažili sa ho odhodiť nazad. Plával, odhadujúc v tme pohyb vody, a s istotou sa vyhupoval na ozrutánske vlny, ktoré pred ním narastali. Pandionovi sa pozdávalo, že more nemá konca, že splýva s temnotou. Vtom ho vyniesla vysokánska vlna a v diaľke na brehu zbadal červený Ohník. Ľahký pohyb — a vlny ho poslušne unášali na breh, k sivastej plytčine.

Šuhaj znovu vyliezol na skalisko a chvejúc sa chladom, zodvihol plášť z hrubej vlny, zvinul ho a rozbehol sa k ohňu.

Široko-ďaleko rozvoniaval dym z horiaceho raždia. Vo svetle ohníka sa črtali múry malého domca z neotesaných kameňov, so šachorinovou strechou. Rozložité konáre osamelého platanu chránili obydlie pred nepohodou. Pri ohníku sedel zadumaný starec v sivom plášti. Keď počul kroky, s úsmevom obrátil k príchodziemu zvráskavenú tvár. S tmavou, ohorenou tvárou ostro kontrastovala biela kučeravá brada.

— Kde si bol tak dlho, Pandion, — spýtal sa starec vyčítavo. — Ja som sa už dávno vrátil a chcel som sa s tebou pozhovárať.

— Nenazdal som sa, že prídeš tak skoro, — ospravedlňoval sa šuhaj. — Bol som sa okúpať. No teraz ťa budem počúvať celú noc.

Starec pokrútil hlavou.

— Nie, bude to dlhý rozhovor a ty musíš včas ráno vstávať. Zajtra ťa chcem vyskúšať, treba ti byť pri sile. Tu máš čerstvé osúchy a med. Je to sviatočná večera, no jedz, ako sa na vojaka patrí — striedmo.

Šuhaj s pôžitkom rozlomil biely osúch a ponoril ho do hlinenej nádoby s medom. Jedol a nespúšťal oči z deda, ktorý mlčky a nežne hľadel na vnuka. Obidvaja — šuhaj i starec — mali podivne rovnaké oči: žiarivé, zlatisté ako zhustený svit slnečných lúčov. Ľudové porekadlo vraví, že ľudia s takýmito očami pochádzajú z pozemských obľúbencov samého „syna výšok“ Hyperiona^[6], boha slnka.

— Dnes, keď si odišiel, rozmýšľal som o tebe, — prevravel šuhaj. — Prečo iní aidovia^[7] bývajú v pekných domoch, najedia sa dosýta a nestarajú sa o nič iné, iba o svoje piesne? A ty, deduško, tak veľa vieš, tak umne skladáš piesne a musíš pracovať na mori. Čln ti je už ťažký, otrokov nemáme, ja som ti jediným pomocníkom.

Starec sa usmial a položil žilnatú ruku Pandionovi na kučeravú hlavu.