Na hranici Oekumeny

Potom sa mladí ľudia vybrali za hlasom morského príboja. Dlho kráčali mlčky. Pandion sa ozval prvý — chcel sa zdôveriť milej so svojím žiaľom a sklamaním. Tessa ho ubezpečovala, že verí v neho, v jeho schopnosti, lež šuhaj sa nedal presvedčiť. Iba dnes pochopil, že má ďaleko k naozajstnému majstrovstvu, že cesta k pravému umeniu vedie cez dlhé roky tvrdej práce.

— Nie, Tessa, neviem zachytiť tvoju podobu! — namietal vášnivo. — Som chudobný tu i tu, — dotkol sa rukou očí a hrude, — nedokážem vyjadriť tvoju krásu.

— A či nie je tvoja, Pandion? — dievčina ho prudko objala okolo hrdla.

— Viem, Tessa, ale ako niekedy pre ňu trpím. Nikdy sa v nej neprestanem kochať a pritom, neviem ju vyjadriť. A ja ťa musím vteliť do hliny, dreva, do kameňa. Musím pochopiť, prečo tak ťažko zvýrazniť krásu, lebo ak si to neujasním, ako vdýchnem svojim dielam život?

Tessa pozorne načúvala. Cítila, že sa pred ňou otvára Pandionova duša, a trpko si uvedomovala svoju bezmocnosť. Zrazu sa Pandion usmial a kým sa spamätala, vydvihli ju dohora mocné ruky. A už s ňou šuhaj uháňal k moru, položil ju na vlhký piesok a sám sa skryl za briežkom. O chvíľu Tessa zbadala jeho hlavu na hrebeni blížiacej sa vlny. Pandion sa zakrátko vrátil. Po nedávnom smútku nebolo ani stopy a to, čo sa odohralo v háji, Tesse sa už nevidelo také vážne. Ticho sa zasmiala, keď si spomenula na svoju úbohú hlinenú podobu a na strápenú tvár jej tvorcu.

Aj Pandion sa vysmieval sám sebe a ako chlapčisko vystatoval sa pred Tessou silou a vrtkosťou. Pomaly, s častými zastávkami prišli až domov.

A iba na dne duše sa dievčine zahniezdil nepokoj…

Agenor zavolal Pandiona a vysvetľoval mu: — Syn môj, náš národ je ešte mladý a chudobný. Potrebuje žiť veky v blahobyte, aby sa stá ľudí mohli oddať umeniu, aby sa stovky ľudí mohli venovať štúdiu krásy človeka a sveta. Nie je to dávno, čo sme spodobovali svojich bohov len otesanými kamennými či drevenými stĺpmi… Ty, sa už usiluješ pochopiť zákony krásy, a ja predpovedám, že náš národ sa dostane pri zobrazovaní krásna ďalej a vyššie ako ostatné, hoci teraz sú vo vyspelých a bohatých krajinách majstri oveľa šikovnejší ako my.

Umelec vstal a pritiahol z kúta veľkú žltú drevenú truhlicu, vybral z nej čosi zakrútené do červenej látky. Odmotal látku a opatrne postavil pred Pandiona neveľkú sošku zo slonoviny a zlata. Slonovina rokmi zružovela a do lešteného povrchu vryl čas drobučké čierne trhlinky. Soška predstavovala ženu s dvoma zvíjajúcimi sa hadmi vo vystretých rukách.

Široký pás obopínal jej štíhly driek a pridržiaval dlhú riasenú sukňu.

Chrbát, plecia i boky prikrýval ľahký závoj, ňadrá mala obnažené. Ťažké vlnisté vlasy tvorili uzol nie na zátylku, ako nosia Helénky, ale na temene.

Odtiaľ splývali husté pradená na šiju a chrbát.

Pandion ešte nevidel nič podobného, no cítil, že sošku urobil veľký majster. Na soške udivovala nezvyčajne ľahostajná tvár — plochá, široká, s výraznými lícnymi kosťami, s hrubými perami. Rovné široké obrvy zdôrazňovali na ženinej tvári výraz ľahostajnosti, no hruď sa vysoko vzdúvala sťa pri nedočkavom vzdychu.

Šuhaj stál zmeravený. Keby aj on dosiahol také umenie ako neznámy majster! Keby aj jeho dláto vedelo s takou presnosťou a prelesťou vyjadriť tvary, ktoré priam žili pod žltoružovým povrchom starej slonoviny.

Pandion sa strhol zo zadumania a odtisol vzácnu sošku nabok. No nespúšťal oči zo starého majstrovského diela a ticho sa spýtal: — To je zo starých východných miest^[12]? — Ach, nie! — odvetil Agenor. — Je staršia ako zlatom oplývajúce Mykény, Tírynthos a Orchomenos^[13]. Doniesol som ju od Chrisaora, aby som ti ju ukázal. Jeho otec sa za mladi plavil na Krétu a našiel ju v zrúcanom starom chráme dvadsať stádií^[14] od rozvalín mesta morských panovníkov, ktoré zničilo zemetrasenie^[15]. — Otec, — šuhaj potláčajúc vzrušenie sa prosebne dotkol umelcovej brady^[16], — ty vieš tak veľa. Ak by si chcel, či by si si nevedel aj ty osvojiť umenie starých majstrov a naučiť nás ho, zaviesť nás ta, kde sa zachovali krásne diela? Vari si nikdy nevidel paláce ospievané v legendách? Koľko ráz som o nich sníval, keď som počúval deda!

Agenor sklopil oči a tvárou mu preletel tieň.

— Neviem ti to vysvetliť, — prehovoril, keď porozmýšľal, — no sám to onedlho pocítiš; čo umrelo, nemožno vzkriesiť. Je to cudzie nášmu svetu, našej duši… je to krásne, no beznádejné… očarúva, no nežije.

— Pochopil som, otec! — náruživo zvolal Pandion. — Budem iba otrokom mŕtvej múdrosti, pokým ju budem napodobňovať. À my sa musíme vyrovnať starým majstrom, ba čo viac, musíme ich predstihnúť. A vtedy… vtedy… — šuhaj sa odmlčal, nenachádzajúc slov.

Agenor milo pozrel na svojho žiaka.

— Dobre si to povedal. Staré umenie nám je meradlom, no kráčať nám treba vlastnou cestou. A aby táto cesta nebola priďaleká, učme sa zo starej múdrosti a života…

Pandion zrazu klesol umelcovi k nohám a objal mu kolená.