Na hranici Oekumeny

Býk duto zaryčal a vyskočil. Dievčina sa oň vzoprela rukami, vyšvihla sa a preletela pomedzi dlhé rožiská. Skočila na nohy tri metre od zvieracej papule, zatlieskala a znova prenikavo vykríkla. Býk sklonil hlavu a zúrivo sa vyrútil dopredu. Pandion zdúpnel: zdalo sa, že krásne a odvážne dievča neminie smrť. Pozabudol na opatrnosť, vytasil meč a chcel vybehnúť na čistinku. No dievčina znova bleskove vyskočila na býka, mihla sa medzi smrtivými rohmi a už mu sedela na chrbte. Zviera sa rozbehlo po lúčke a rozrývalo kopytami pôdu. Mladá odvážnica pevne sedela na besniacom býkovi a kolenami mu zvierala boky. Zviera sa hnalo ku skupine ľudí, ktorí ho pozdravovali veselým krikom. Zvučný úder do dlaní — a dievčina sa prekotúľala dozadu a zoskočila za zviera. Vzrušene dýchajúc pridružila sa k divákom.

Býk dobehol na kraj čistiny, zvrtol sa a rútil sa na ľudí. Do cesty sa mu hneď postavili piati — traja chlapi a dve dievčatá a hra pokračovala. Býk s chrčaním sa vrhal na mladých ľudí, ktorí ho vábili krikom a tlieskaním, preskakovali ho, vyskakovali mu na chrbát, pritískali sa mu k boku, šikovne uhýbajúc strašným rohom. Jednej dievčine sa podarilo sadnúť mu rovno na šiju. Býk vypučil oči, sklonil spenenú papuľu až k zemi a usiloval sa striasť nebojácnu jazdkyňu. No dievčina včas zoskočila.

Chlapci a dievčatá si stali do radu a keď zviera letelo proti nim, jeden po druhom ho preskakovali, Hra trvala dlho. Býk bol veľmi nebezpečný, no postavy sa odvážne mihali ponadeň. Napokon rev zvieraťa prešiel do chripotu a po chvíli — býk zastal. Diváci vykríkli. No na pokyn mužského so zlatou obručou už nechali zviera na pokoji. Kým sa Pandion spamätal, všetci zmizli v poraste. Na lúke zostal zmordovaný býk a len jeho chripľavý dych a udupaná tráva svedčili o tom, čo sa tu odohrávalo.

Vzrušený Pandion iba teraz pochopil, že sa mu pošťastilo uvidieť prastarú hru s býkom. Pred stáročiami bola rozšírená na Kréte, v Mykénach a v iných starých gréckych mestách.

Vrtký a bystrý človek premohol v nekrvavom boji býka — posvätné zviera, zosobnenie vojenskej moci a veľkej hrozivej sily. Proti bleskovej rýchlosti zvieraťa sa postavila ešte väčšia rýchlosť. Človeka zachraňovali presné pohyby. Pandion si od mala pestoval silu a vrtkosť, a preto si vedel predstaviť fyzickú zdatnosť, akú treba na takú nebezpečnú zábavu.

Pandion nesledoval účastníkov hry, ale vrátil sa na cestu. Usúdil, že je lepšie hľadať pohostinnosť u ľudí vtedy, keď sú doma.

Po niekoľkých stádiách sa cesta prudko obracala na juh, k moru. Keď šuhaj prišiel na zákrutu, jeho tieň sa už poriadne predĺžil. V kriakoch pri hradskej čosi zaprašťalo. Pandion načúval. Akýsi vták hlučne vzlietol a skryl sa medzi krovím. Uspokojený Pandion sa pohol ďalej. V diaľke nežne, vábivo hrkútal divý holub a druhé dva mu odpovedali. Vo chvíli, keď Helén vychádzal na zákrutu, hrkútanie zaznelo celkom blízko. Šuhaj zastal, aby si vtáka obzrel. Zrazu za nim zašumeli krídla — nad hlavou mu vzlietli dve krakle. Pandion sa obrátil a zočil troch chlapov s hrubými palicami v rukách.

Neznámi sa s ohlušujúcim krikom vrhli naň, Pandion v mihu vytasil meč, no ovalili ho po hlava, takže sa mu zatmelo v očiach a zatackal sa.

Z kríkov vyskočili ešte štyria a vyrazili mu meč, ale on sa nevzdával. Padol na kolená, prehodil cez seba toho, čo mu skočil na chrbát, druhého zrazil päsťou, tretí, ktorého kopol, so zastenaním odletel.

Útočníci podľa všetkého nemienili prišelca zabiť. Odhodili palice a posmeľujúc sa vojenskými pokrikmi, hodili sa naň znova. Pandion pod ťarchou piatich tiel padol dolu tvárou. Prach sa mu natisol do nosa a do úst a zaslepil mu oči. Pandion dychčiac námahou sa dvíhal a snažil sa striasť nepriateľov. Útočníci sa prekvapili nad jeho silou a húževnatosťou a už nekričali — na pustej ceste bolo počuť iba hluk bitky, stenanie a dychčanie zápasiacich.

Niekoľkokrát Pandion striasol zo seba protivníkov, no chlapi naň skočili znova. Zrazu im prišla posila — ďalší štyria. Sputnali šuhajovi ruky a nohy pevnými remencami. Polomŕtvy od únavy a zúfalstva zavrel oči.

Premožitelia sa hlasno rozprávali neznámou rečou. Posunkami mu rozkázali, aby šiel s nimi. Vedel, že by, darmo odporoval a rozhodol sa šetriť sily na príhodnú chvíľu. Keď mu rozviazali nohy, obkolesený nepriateľmi tackavo vykročil. Zanedlho uvidel niekoľko stavísk z neotesaného kameňa.

Zaviedli ho k malému domcu. Dvere sa so škripotom otvorili — dnu bola vyhňa, nákova, okolo nej nástroje a kôpka uhlia. Územčistý starec s neprívetivou tvárou a dlhými rukami prikázal jednomu z chlapov rozdúchať oheň, sňal z klinca obruč a pristúpil k zajatcovi. Hrubo mu strčil obruč pod bradu a zmeral mu hrdlo. Čosi si hundrúc vošiel dnu, s rinčaním vytiahol kovovú reťaz, posledný článok vopchal do ohňa a začal na nákove ohýbať obruč.

Len teraz šuhaj pochopil celú ťarchu nešťastia. Pred očami sa mu mihli drahé tváre. Tam, na rodných brehoch ho čaká Tessa a verí, že sa vráti. Ale tu mu teraz navlečú bronzový obojok otroka a prikujú ho k pevnej reťazi.