Na hranici Oekumeny

Pandion sa poobzeral po mĺkvych rozvalinách, vzrušene stisol Kidogovi ruku a zašepkal: — Ujdime, nezbadajú tak skoro…

Černochova dobrodušná tvár sa roztiahla v úsmeve.

— Nevieš, čo je púšť? — začudoval sa Kidogo. — Zajtra o takomto čase nájdu mŕtvoly vysušené slnkom. Tí, — myslel Egypťanov, — vedia, čo robia!

Cesta na východ je iba jedna — tade, kde sú studne — ale tú strážia. A tu nás drží púšť mocnejšie ako reťaze.

Pandion ponuro prikývol. Jeho chvíľkové vzplanutie uhaslo. Mlčky zliezli z veže a rozišli sa každý inou stranou. Nazerali do trhlín medzi múrmi alebo pretisli sa cez zavalené vchody.

V menšom jednoposchodovom paláci so zvyškami drevených mreží v oknách sa Kidogovi pošťastilo nájsť malú sošku egyptskej dievčiny za žltkastého vápenca. Zavolal Pandiona a obaja si so záľubou obzerali prácu neznámeho majstra. Krásna tvár bola typicky egyptská — nízke čelo, úzke šikmé oči, vyčnievajúce lícne kosti, široké pery s jamôčkami v kútikoch.

Kidogo odniesol nález vedúcemu dielne a Pandion sa pustil ďalej do rozvalín. Prekračoval trosky, postupoval cez hŕby kamenia, až vošiel do tieňa akéhosi stĺporadia, čo sa tu zachovalo. Pred sebou videl pevne zavreté dvere. Oprel sa o medené kovanie. Spráchnivené dosky povolili a vstúpil do tmistej siene.

Steny boli obložené kamením. Dve kreslá z čierneho dreva vykladané slonovinou pokrývala hrubá vrstva prachu. V kúte zbadal truhlicu. Pri stene oproti na kúsku ružovej žuly stála socha zo sivého kameňa — postava ženy v životnej veľkosti. Iba horná časť sochárskeho diela bola presne vypracovaná. Po stranách sochy, akoby na stráži, krčili sa dva leopardy z čierneho kameňa.

Pandion opatrne zotrel zo sochy prach a cúvol v nemom úžase. Umelec vytesal do kameňa priezračnú tkaninu obopínajúcu mladé telo. Ľavá ruka dievčinina pritískala k hrudi lotosový kvet. Husté vlasy zapletené do dlhých drobných kaderí lemovali tvár, tvoriac ťažký účes, rozdelený pútcom a splývajúci až na plecia. Čarovná dievčina sa neponášala na Egypťanku.

Mala okrúhlu tvár, malý rovný noštek, široké čelo a velikánske, ďaleko od seba položené oči.

Pandion pozrel na sochu zboku. Užasol nad záhadným figliarskym úsmeškom, ktorý sochár vtisol dievčine do tváre. Taký živý výraz ešte na nijakej soche nevidel: egyptskí majstri nadovšetko obľubovali vznešenú a ľahostajnú nehybnosť.

Dievčina sa ponášala na ženy Aeneady alebo skôr na krásne ostrovanky v jeho rodnom mori. Jasná, bystrá tvár bola taká vzdialená ponurej kráse egyptských diel, že Pandiona opäť pochytila clivota. Snažil sa predstaviť si sochárov model, dievčinu, čímsi mu blízku, ktorá sa sem ktovie ako dostala pred štyrmi storočiami. Bok azda aj ona zajatkyňou, a či prišla do neznámej krajiny z vlastnej vôle?

Puklinou v povaline sa predral slnečný lúč a padol na sochu. Pandionovi sa videlo, že dievčinina tvár sa zmenila, oči sa zaleskli, pery zachveli, akoby sa kameňa dotkol život.

Áno, tak treba robiť sochy…, tu by sa mal učiť stvárňovať živú krásu…

od tohto majstra, ktorý až dávno nežije!…

So zbožnou nehou položil šuhaj soche na tvár prsty, aby zacítil najjemnejšie detaily.

Dlho stál pred krásnou dievčinou, čo sa naň priateľsky a figliarsky usmievala. Zdalo sa mu, že si našiel nového priateľa, ktorý mu láskavým úsmevom skrášlil dlhý rad neradostných dní, A mimovoľne jeho myšlienky zablúdili k Tesse.

Šuhajove zraky zadumane blúdili po kresbách na povaline a stenách, kde sa splietali hviezdy, kytice lotosov, zlámané ľalie, býčie hlavy. Zrazu sa mykol: Tessin zjav zmizol a na tmavej stene sa objavil obraz sputnaných zajatcov, zviazaných chrbtom k sebe, ako ich vlečú k faraónovým nohám.

Uvedomil si, že je už neskoro. Musí sa poponáhľať ohlásiť vzácny nález.

A vtedy mu blyslo hlavou, že sochu nevydá svojmu pánovi do rúk. Bolo by to ako zrada, ako nové zajatie v krutom Egypte. Podišiel k truhlici, na ktorú bol pozabudol, otvoril ju a vybral z nej štyri fajansové poháre v podobe lotosového kvetu. Ešte naostatok pozrel na sochu, aby si zapamätal črty jej tváre, a s ťažkým vzdychom vyšiel von. Potom sa poobzeral, rýchlo pozahŕňal vchod skálím — a ponáhľal sa nazad. Už sa po ňom zháňali.

Z diaľky sa niesli hlasy otrokov, najmä jasný, mocný hlas Kidogov.

Sochár privítal Pandiona hrozbami, no keď uvidel vzácny nález, stíchol.

Spiatočná plavba trvala o tri dni dlhšie, pretože sa im prichodilo boriť s prúdom. Pandion porozprával Kidogovi o soche. Černoch schválil jeho počin, súdil, že dievča azda pochodilo z národa Masuašov, ktorí žili na severnom okraji veľkej západnej púšte.

Helén nahováral Kidoga na útek, no černoch len odmietavo vrtel hlavou.

Pandionovi sa videlo, že už nevydrží. Cnelo sa mu za priateľmi, čo zostali v šene. V nich cítil silu, ktorá dávala nádej sa oslobodiť. Ale tu nebolo nádeje oslobodiť sa — a to Heléna zhrýzalo.

O dva dni po návrate zaviedol faraónov sochár Pandiona do paláca hlavného staviteľa. Tam sa chystala slávnosť. Pandion mal urobiť z hliny sošky a urobiť podľa nich formy na cukrovinky.