Na hranici Oekumeny

Egypťan čosi precedil pomedzi zuby a nečujne sa odplazil do tmy.

Od toho dňa sa Egypťan spriatelil s Pandionom, no jeho druhov si naďalej nevšímal. Pandion v noci často slýchal šuchotať pri svojej kutici.

Ak bol sám, chytro sa k nemu prešmykla Egypťanova vycivená postava.

Osamotený, odvrhnutý syn Ta-Kemu bol úprimný a zhovorčivý iba s citlivým mladým Helénom. Čoskoro sa Pandionovi zdôveril so svojím príbehom.

Jachmos — „syn mesiaca“ — pochádzal zo starého rodu Nedšesov, ktorí boli vernými sluhami predošlých faraónov. Po zmene dynastie sa utiahli do ústrania a schudobneli. Jachmos sa vyučil vedám a stal sa pisárom u veliteľa Zajačej sepy^[51]. No zaľúbil sa do dcéry staviteľa, ktorý pre ňu žiadal veľké zabezpečenie. Jachmosovi láska poplietla hlavu a aby chytro zbohatol, začal vykrádať kráľovské hrobky. Zanedlho si zadovážil veľa zlata, lež nevesta sa zatiaľ vydala za úradníka z ďalekého juhu.

Jachmos chcel prehlušiť žiaľ veselými hostinami, kupoval si súložnice — a peniaze sa chytro rozkotúľali. Potreboval nové. Chodníček ku zlatu už poznal. Znova sa pustil do strašnej práce, ale napokon ho lapili a ukrutne mučili. Jeho spoločníci boli popravení alebo zomreli už pri mučení.

Jachmosa mali poslať do zlatých baní. Novú skupinu ta odvážali raz do roka, v čase povodní, Jachmosa zatiaľ dali do šene, lebo im chýbali robotníci pri stavbe nového múru na chráme Ptaha^[52].

Pandion so záujmom počúval Jachmosa a obdivoval jeho odvahu, lebo sa mu predtým videl nevýbojným.

Jachmos rozprával o výpravách do hrozného podzemia, kde na každom kroku striehla na odvážlivca strašná smrť v nástrahách dômyselných staviteľov.

V najstarších hrobkách, hlboko pod obrovskými pyramídami, chránili poklady a sarkofágy, hrubé kamenné platne, uzavierajúce úzke a šikmé chodby. Neskoršie sa budovali celé labyrinty falošných chodieb, prerušovaných hlbokými jamami s hladkými stenami. Keď sa zlodeji pokúšali odvaliť kamene, čo uzatvárali vchod, padali zhora ťažké balvany a hŕby piesku zo zvláštnych jám nad chodbou zasypali vchod. Ak sa odvážlivci pokúšali preniknúť ďalej, zosypala sa na nich záľaha zeminy a uväznila rušiteľov posmrtného pokoja kráľov v úzkom priestore medzi haldami piesku.

V mladších hrobkách sa v nízkych tmavých štôlňach nehlučne zatvárali kamenné čeľuste a zo stĺpov padali s hrmotom mreže, len čo noha stúpila na osudnú dlaždicu. Jachmos vedel, koľko hrôz sa ukrývalo po tisícročia v mĺkvej čierňave a čakalo na obeť. Za skúsenosti platil životom mnohých svojich druhov v remesle. Neraz sa potkol o spráchnivené pozostatky neznámych ľudí, čo sa nevedno kde chytili do pasce.

Veľa nocí strávil so svojimi spoločníkmi na okraji západnej púšte, kde sa doďaleka rozprestierali mestá mŕtvych. Ukrytí v tme nesmeli prehovoriť ani zapáliť svetlo, za žalostného nariekania šakalov, vytia hyen a revu levov habkali rukami v dusných chodbách a prebíjali sa celými skaliskami, snažiac sa uhádnuť, kade vedie cesta k hlboko ukrytej hrobke.

Strašné remeslo hodné národa, ktorý sa stará viacej o smrť ako o život a ktorý sa usiluje zachovať pre večnosť nie živé dielo, ale slávu mŕtvych.

Vzrušený Pandion s hrôzou počúval rozprávanie tohto vyciveného, nepekného chlapa, ktorý pre chvíľkové zábavy neraz riskoval život. Ale nechápal ho.

— Prečo si v tom pokračoval? — spýtal sa raz. — Nemohol si nikam odísť?

Egypťan sa nezvučne, neveselo zasmial.

— Krajina Kemt je zvláštna krajina. Ty, cudzinec, jej nerozumieš. Tu sme všetci v zajatí, nielen otroci, ale aj my slobodní synovia Čiernej zeme.

Kedysi veľmi dávno nás chránili púšte. Teraz Ta-Kem — zavretý medzi púšte — je väznicou pre každého, čo sa nemôže vybrať na veľký pochod s početným vojskom.

Na západe je púšť, kráľovstvo smrti. Na východe je púšť schodná iba pre veľké karavány so zásobami vody. Na juhu — nepriateľské divé plemená. Susedné národy horia hnevom k našej krajine, že vybudovala svoje blaho na nešťastí slabých plemien.

Ty nie si synom Ta-Kemu a nechápeš, ako je nám strašne umrieť v cudzine. V tejto jednotvárnej doline Chapi, kde žili naši predkovia už pred tisícročiami, všetku zem skyprili, zbrázdili kanálmi a zúrodnili, tu musíme umrieť aj my. Ta-Kem je zamknutý, to je jeho kliatba. Kde je veľa ľudí, ich život nemá cenu. A vysťahovať sa nieto kam. Národ vyvolený bohmi nemajú cudzie krajiny v láske.

— Či teraz by ti nebolo lepšie utiecť? — spytoval sa Pandion.

— Utekať sám a označený? — čudoval sa Egypťan. — Som na tom horšie ako cudzinec… Zapamätaj si, Ekueša, stadeto neutečieš! Iba násilím prevrátiť celú Čiernu zem. No kto by to dokázal? Hoci sa to v dávnych časoch stalo, — vzdychol si smutne Jachmos.

Pandion zbystril pozornosť a začal sa vypytovať. Dozvedel sa od Jachmosa o veľkých vzburách otrokov, ktoré niekedy otriasli krajinou.

Dozvedel sa, že k otrokom sa pripojili aj biedne vrstvy obyvateľstva, ktorých život sa len málo líšil od života otrokov. Dozvedel sa, že prostý ľud sa nesmie stýkať s otrokmi, pretože „chudobný človek sa dá podnietiť davom z robotární“ — tak písali faraóni v odkazoch svojim synom.