Na hranici Oekumeny

— Pozri, Ekueša, — povedal Egypťan a ráznym pohybom strhol z dievčiny plášť. Dievčina vykríkla a schovala si tvár do dlaní, stojac pred nimi nahá.

— Vezmi si ju za ženu, — posotil sochár dievčinu k Pandionovi. Otrokyňa sa zachvela a pritisla sa Helénovi k hrudi. Pandion trochu cúvol a odpoly nežne, odpoly ľútostivo pohladkal mladú zajatkyňu po čiernych kučerách.

Kráľovský sochár spokojne pukol prstami.

— Bude tvojou ženou, Ekueša, bude mať pekné deti, a tie zanechám svojim deťom ako dedičstvo…

V Pandionovi akoby sa v tej chvíli napäla oceľová pružina. Potláčané city prebudené dnešnou piesňou vzkypeli. Zrak mu zastrela červená hmla.

Odstúpil od dievčiny, obzrel sa a zodvihol ruku. Egypťan razom vytriezvel, rozbehol sa do domu a volal sluhov na pomoc. Pandion ani nepozrel za zbabelcom a s opovržlivým smiechom kopol do vázy, že sa rozsypala na márne kúsky.

Dom sa naplnil krikom a dupotom nôh. Zanedlho ležal Pandion svojmu pánovi pri nohách, ten naň pľul a zahŕňal ho nadávkami a kliatbami.

— Naničhodník, zaslúži si smrť. Rozbitá váza je oveľa cennejšia ako jeho biedny život. No on ešte môže urobiť veľa pekných vecí… a ja by som nerád stratil dobrého robotníka, — vravel Egypťan o krátky čas svojej žene.

— Zachovám mu život, nepošlem ho do väznice — stade ho odvedú do baní na zlato a tam zahynie. Vrátim ho do šene, tam príde k rozumu. A na budúcu sejbu si ho vezmem nazad…

Tak doráňaný, no nepokorený Pandion sa opäť stretol s etruskými priateľmi. Celý stavebný oddiel teraz pracoval na zavodňovaní Ammonových záhrad.

Druhý deň navečer sa vnútorné dvere na šene so zvyčajným škripotom otvorili a otroci udivenými výkrikmi privítali usmiateho Kidoga.

Černochovi opuchol chrbát, pásikavý od úderov biča, no zuby mu svietili v úsmeve a oči sa mu veselo blyšťali.

— Dozvedel som sa, že ťa poslali nazad, — vysvetľoval prekvapenému Pandionovi. Vrútil som sa teda s krikom do dielne a rozbíjal som všetko, čo mi prišlo pod ruku. Zbili ma a poslali sem. A to som chcel.

— Ale veď si sa chcel stať majstrom? — spýtal sa posmešne Pandion, Černoch bezstarostne hodil rukou, hrozivo vygúlil oči a odpľul si v tú stranu, kde ležalo hlavné mesto Egypta.

Boj za slobodu

Skaly rozžeravené slnkom spaľovali ľuďom plecia a ruky. Vetrík neochladzoval, iba víril z hladkých kamenných kvádrov jemný vápencový prach, ktorý rozožieral oči.

Tridsiati otroci z posledných síl ťahali lano, ktorým dvíhali na múr ťažkú platňu so zložitým basreliéfom. Mali ju uložiť do pripravenej medzery vo výške ôsmich lakťov. Štyria skúsení a šikovní otroci usmerňovali platňu zdola. Aj Pandion stál medzi nimi, vedľa otroka, čo bol jediným Egypťanom medzi cudzími zajatcami. Bol odsúdený na večné otroctvo za nevedno aký strašný zločin. Býval v krajnej kutici, v privilegovanom kúte šene. Hruď aj chrbát mu pretínali dva skrížené lilavé pásy, na líci mal znamenie červeného hada. Vždy bol zamračený, s nikým sa nespriatelil, a hoci bolo jeho postavenie veľmi ťažké, opovrhoval cudzími otrokmi práve tak ako jeho slobodní krajania.

Ani teraz si nikoho nevšímal. Sklonil oholenú hlavu a pridŕžal hrubú dosku, aby sa nerozhojdala.

Kidogova čierna koža sa leskla potom a ostro sa odrážala od bieleho lešteného vápenca.

Zrazu Pandion zbadal, že na lane sa trhajú vlákna, a výstražne skríkol.

Dvaja otroci odskočili, iba Egypťan si nevšímal Pandiona a zostal pod doskou. Mladý Helén sa zahnal pravou nohou a bleskove Egypťana odsotil.

V tej chvíli sa kameň zrútil, zavadil o Pandiona a zodral mu z ruky kožu.

Kus basreliéfu sa odrazil. Egypťan zbledol.

K Helénovi sa s krikom prirútil dozorca a šľahol ho bičom. Štvorhranný remeň z hrošej kože, hrubý dva palce, mu hlboko preťal kožu v páse.

Pandionovi sa od bolesti zotmilo v očiach.

— Papľuh, načo si chránil tú zdochlinu? — vrieskal dozorca a znovu sa zahnal. — Keby platňa spadla na mäkké telo, nebola by sa rozbila! Ten basreliéf je drahší ako sto takých naničhodníkov, ako ste vy! — pokračoval pri druhom údere.

Pandion sa už-už chcel hodiť na dozorcu, no vojaci ho chytili a surovo zbičovali.

V noci ležal Pandion na bruchu v svojej komôrke. Drvila ho triaška, hlboké rany po biči na chrbte, pleciach a nohách sa mu zapálili. Kidogo, čo sa bol k nemu prikradol, dával mu piť a ovlažoval mu hlavu vodou.

Pri vchode zrazu voľačo zašuchotalo a zápäť ozvalo zašepkanie: — Ekueša, si tu?

Pandion sa ohlásil a zacítil dotyk čejsi ruky.

Bol to Egypťan. Vytiahol spoza opasku malú fľašu a dlho čosi roztieral na dlani. Potom opatrne ponatieral Pandionove rany prenikavo zapáchajúcou masťou. Helén sa mykal od bolesti, no skúsená ruka pokračovala v práci. Kaď sa Egypťan pribral natierať nohy, bolesť na chrbte už prestala, Pandion po chvíli pokojne usnul.

— Čo si mu to urobil? — zašepkal Kidogo, ktorého v tmavom kúte nebolo ani vidieť.

Egypťan po krátkom váhaní odvetil: — Je to kifi, najlepší liek, tajomstvo našich kňazov. Priniesla mi ho mať — podplatila vojaka.

— Veď si ty dobrák. Prepáč mi, nazdal som sa, že si ničomník, — vykríkol černoch.