Na hranici Oekumeny

Bál sa záludných nástrah. No jeho obavy boli daromné: dávni stavitelia alebo nenastražili pasce, veriac, že na také skryté miesto nik nezablúdi, alebo sa pasce cez tisícročia pokazili. Bez prekážok sa dostal do veľkej okrúhlej siene, kde uprostred stála socha boha Tota skláňajúceho z vysokého piedestálu dlhý zobák. V stenách zbadal Jachmos desať úzkych vchodov. Viedli do komnát, zaprataných všakovými spráchnivenými haraburdami — svitkami, papyrusom, drevenými doštičkami s kresbami a nápismi. Jedna miestnosť bola plná otiepok suchých bylín, čo sa pri najmenšom dotyku rozpadali na prach, v ďalšej ležali iba hŕby skália. Tak prešiel osem miestností, no nenašiel nič zaujímavého. Deviaty vchod zaviedol Jachmosa do podlhovastej siene olemovanej žulovými stĺpmi.

Medzi nimi boli platne z čierneho diabazu s nápismi v starom jazyku Ta-Kemu. V strede stála ďalšia socha nosatého boha Tota, na jej podstavci v plochej medenej miske sa zaligotal vo svetle lampáša drahocenný kameň.

Jachmos po ňom chtivo chmatol, podniesol ho k svetlu a sklamane vykríkol. Jeho skúsené oko hneď odhadlo, že je to nie kameň, čo by mal v Ta-Keme dáku cenu. No čudné — čím dlhšie sa naň díval, tým väčšmi sa mu páčil. Bol to modrozelený úlomok krištáľu, veľký ako hrot kopije, plochý, brúsený, neobyčajne číry. Jachmos sa rozhodol, že si prečíta nástenné nápisy, dúfajúc, že nájde dáku zmienku o kameni. Ešte nezabudol starý jazyk, ktorému sa učil v škole pre vyšších pisárov, a dal sa lúštiť hieroglyfy na kamenných platniach.

V podzemí bolo málo vzduchu — vetracie otvory už dávno zasypalo.

Olej v lampáši doháral, no Jachmos dychtivo čítal. Postupne sa pred ním rozvíjala povesť o hrdinskom čine, ktorý sa stal v dávnych časoch, zakrátko potom, ako vystavali veľkú pyramídu Chufu.

Faraón Džedefra poslal svojho pokladníka Baurdžeda ďaleko na juh do Ta-Nuter, do Krajiny Duchov^[55], preskúmal hranice zeme a Veľkú Dúhu — oceán. Baurdžed vyplával z prístavu Suu v Azúrových vodách na siedmich najlepších koráboch. Sedem rokov boli synovia Čiernej zeme na cestách.

Prišli až k Veľkej Dúhe a dlho sa plavili na juh, pozdĺž neznámych brehov.

Polovica ľudí a štyri koráby stroskotali za strašnej búrky. Ostatní priplávali k rozprávkovému Puntu. No faraónov rozkaz ich hnal ďalej — mali sa dozvedieť, kde je koniec sveta. Synovia Čiernej zeme opustili koráby a pustili sa na juh po súši.

Vyše dvoch rokov putovali cez čierne hory, cez ohromné stepi, cez hrozné vrchy — obydlie bleskov — a napokon, vysilení, prišli k veľkej rieke, pri ktorej žil mocný národ, čo vedel stavať kamenne chrámy. Vysvitlo, že koniec sveta je ešte nesmierne ďaleko — až kdesi na juhu za modrastými stepami a horami so strieborným lístím. Aj tam, na konci sveta tečie Veľká Dúha — oceán — a žiaden zo smrteľníkov nepozná jeho hranice. Cestovatelia pochopili, že nie je v ich moci splniť faraónov rozkaz, a vrátili sa do Puntu.

Miesto starých lodí, prevŕtaných črvotočom a rozbitých v bojoch s vlnami Veľkej Dúhy, zadovážili si nové. No ľudí zostalo tak málo, že ledva stačili na jeden koráb. Na loď naložili dary z Puntu a odvážlivci sa rozhodli opakovať neuveriteľne ťažkú cestu. Túžba vrátiť sa do vlasti ich posilňovala — zvíťazili nad vetrami, vlnami, nad pieskovými búrkami, i zákernými podmorskými úskaliami, nad hladom a smädom, a po siedmich rokoch sa vrátili do Azúrových vôd do prístavu Suu.

Zatiaľ sa v Čiernej zemi veľa zmenilo. Nový faraón — ukrutný Chafra — prinútil krajinu zabudnúť na všetko okrem stavby druhej ohromnej pyramídy, ktorá mala na tisícročia presláviť jeho meno. Návrat cestovateľov bol pre všetkých prekvapením. Faraón bol sklamaný, keď sa dozvedel, že zem a oceán sú nekonečné a že ďaleko na juhu žijú početné národy. Jemu, čo sa považoval za vládcu celého sveta, Baurdžed dokazoval, že Kemt je len malým kútikom obrovskej zeme, ktorá je bohatá na lesy a rieky, na všakové plody a zverinu a ktorú obývajú rôzne plemená, skúsené v práci i v love.

Faraónov hnev sa obrátil proti cestovateľom. Baurdžedových spoločníkov poslali do ďalekých končín krajiny. Pod trestom smrti im zakázali rozprávať o ceste a v zápisoch faraóna Džedefra vytreli miesta, kde sa zmieňoval o výprave na juh do Krajiny Duchov. Baurdžeda by nebola minula smrť, keby sa ho nebol ujal starý múdry kňaz — boha vied, umenia a písma, Tota. On bol nahováral nebohého faraóna, aby dal preskúmať koniec sveta a aby hľadal nové zdroje bohatstva pre Kemt, vyčerpaný stavbou gigantickej pyramídy. Medzitým kňazi boha Ra^[56] vyštvali starého kňaza zo dvora nového faraóna. Učený starec prišiel cestovateľovi na pomoc a ukryl ho do tajného chrámu boha Tota, kde boli zhromaždené tajné knihy, plány, ukážky rastlín a nerastov z ďalekých krajín. Príhody z Baurdžedovej cesty na kňazov rozkaz zapísali na kamenné platne, aby sa v neprístupnom podzemí zachovali do tých čias, keď krajina bude tieto svedectvá potrebovať.