Na hranici Oekumeny

Kavi hovoril o tom, že vzburu nemožno odkladať, pretože niet nádeje na lepšie, ich položenie sa môže iba zhoršiť, ak ich znova rozdelia a pošlú na rôzne miesta.

— Sily, ktoré sú jedinou zárukou úspechu v boji, strácame v úmornej lopote. Smrť v boji je čestná a radostná, padnúť v bitke je tisíckrát ľahšie ako zhynúť pod surovými údermi korbáča.

V radoch neviditeľných poslucháčov preletel súhlasný šepot.

— Áno, vzburu nemožno odkladať, — pokračoval Kavi, — no za jednej podmienky: že nájdeme cestu z tejto prekliatej krajiny. Aj keď otvoríme ešte dve-tri šene, aj keď získame zbrane, naše sily sú malé, dlho nevydržíme. Nemáme spojenia s inými šene, nepodarí sa nám naraz zbuntošiť veľa ľudí. My sme priam v hlavnom meste, kde je veľa vojska.

Egyptskí lukostrelci sú strašní; my nebudeme mať takmer nijaké luky, a ani nevieme nimi všetci narábať. Posúďte, či sa môžeme pustiť cez púšť na východ alebo západ. V púšti môžeme byť veľmi skoro po úteku zo šene.

Ak nemožno cez púšť prejsť, treba sa, myslím vzbury vzdať — bola by to zbytočná strata síl a mučivá smrť. Vtedy nech ujdú iba tí, čo sa chcú pokúsiť prejsť cez takmer istú smrť s mizivou nádejou na slobodu. Ja sa o to tak či tak pokúsim.

Etruskove slová, ktoré prechádzali z jedného konca na druhý a spočiatku vzbudili bojovú náladu, teraz vyvolali pochybnosti medzi odvážnymi vodcami.

Do stredu, kde ležali štyria priatelia, sa priplazil bradatý Amu — Semita z krajiny za Azúrovými vodami. Jeho krajania tvorili značnú časť obyvateľov v šene.

— Ja som za vzburu. Čo aj zahyniem, ale pomstíme sa prekliatym obyvateľom prekliatej krajiny, A za nami pôjdu ďalší. Kemt už dlho žije v mieri, katovské majstrovstvo ujarmovať odobralo tisícom otrokom vôľu do boja. A my ju opäť podnietime.

— Dobre, že tak rozmýšľaš, si statočný, — prerušil ho Kavi. — No čo povieš tým, ktorých povedieš?

— To isté!

— A si presvedčený, že pôjdu za tebou? Pravda je veľmi ťažká a lož sa v takom prípade nevypláca.

Semita neodvetil. V tej chvíli sa k nim pritisol pružný Líbyjec Achmi.

Pandion vedel, že tohto mladého otroka zajali v bitke pri Rohoch zeme a že je zo vznešeného rodu.

Líbyjec tvrdil, že neďaleko hrobiek starých kemtských kráľov, popri mestách Tenis a Abidos, vedie cesta na juhozápad do Uachet-Ueru — veľkej oázy v púšti. Na ceste nechránenej vojskom, sú studne bohaté na vodu.

Treba vniknúť do púšte hneď za bielym chrámom Zešer-Zešeru, ísť na severozápad a po stodvadsaťtisíc lakťoch odbočiť z cesty. V oáze je málo vojakov, s tými si vzbúrenci ľahko poradia. Dvadsaťpäťtisíc lakťov odtiaľ je ďalšia oáza — Pašt, za ňou oáza Mut a stade vedie cesta so studňami k svahom Mŕtveho Hada a ďalej na juh, do krajiny čiernych, ktorú už nepozná.

— Poznám tú cestu, — zamiešal sa Kidogo.

— Po nej ma sem privliekli.

— V oázach sú veľké zásoby datlí, odpočinieme si tam. Opevnení tam niet a môžeme si vziať mulice. S nimi poľahky dôjdeme k Mŕtvemu Hadu.

A tam za Slaným jazerom je už viacej vody.

Líbyjcov plán všetci schvaľovali, zapáčil sa im. No obozretný Kavi sa spýtal: — Vieš iste, že od rieky ku studniam je stodvadsaťtisíc lakťov? To je veľká diaľka!

— Možno aj, trocha viac. — pokojne odvetil Líbyjec. — No silný chlap to dokáže prejsť bez vody, lež iba vtedy, ak sa nevyberie na cestu neskôr ako o polnoci a ide bez oddychu. Dlhšie ako deň a noc v púšti bez vody nevyžiješ a ísť popoludní už tiež nemožno.

Jeden z Aziatov — Cheriuša — radil prepadnúť pevnosť na ceste do prístavu Suu a hoci veľmi lákalo prebiť sa rovno na východ — väčšina otrokov boli Ázijčania a Amuovia — návrh zavrhli ako neuskutočniteľný.

Líbyjcov plán dával viac nádejí, no jednako vznikli medzi černochmi a Ázijčanmi nezhody; cesta na juhozápad by zaviedla Ázijčanov ešte ďalej od vlasti, pre černochov a Líbyjcov však bola výhodná. Obyvatelia Líbye chceli odbočiť pri oáze Mut a prejsť do tej časti svojej krajiny, ktorú si nepodrobili kemtské vojská. Pandion s Etruskami zamýšľal pripojiť sa k Líbyjcom.

Všetkých pomeril starý Nubijec. Prehlásil, že pozná cestu na juh, ktorá obchádza pevnosti Čiernej zeme a vedie cez stepi krajiny Nub k Azúrovým vodám.

Úzky kosák mesiaca sa už vyhupol nad skalnaté kopce, ale otroci ešte rozvíjali plán na útek. Riešili podrobnosti vzbury, určovali každej skupine úlohy.

Povstanie určili na druhú noc, hneď, ako sa celkom zotmie.

Šesťdesiat ľudí sa nečujne odplichtilo do rôznych kútov šene. Hore, na pozadí mesačného neba sa ostro črtali postavy stráží, ktoré ani len nepodozrievali tých, čo spali v hlbokej jame pod nimi. Celý druhý deň a noc a ešte jeden deň sa otroci ostražito a nebadateľne pripravovali. Zo strachu pred zradcami dohovárali sa vodcovia iba s tými, ktorých dobre poznali. Usudzovali, že ostatní sa k nim tak či tak pripoja, keď budú pobité stráže.

Nadišla noc povstania. Pri severnom, západnom a južnom múre sa nečujne zišli skupinky otrokov. Na východnej strane, pri vnútornom múre v očakávaní stŕpali dve skupiny.